Jedného dňa som čakal na letisku na priateľa, ktorý mal priletieť, aby som ho odviezol domov. Ako som čakal, všimol som si muža, ktorý práve priletel a kráčal so svojou batožinou smerom ku mne. Po pár krokoch zastavil vedľa mňa, aby sa zvítal so svojou ženou a ich malými deťmi, ktoré ho už netrpezlivo čakali.
Položil na zem svoje tašky a podišiel k svojmu mladšiemu synovi, ktorý mohol mať asi 6 rokov. Vrúcne sa objali. Potom otec pozrel do jeho očí a povedal mu: „Strašne si mi chýbal. Som tak rád, že sme konečne spolu!“ Chlapček sa usmial a povedal: „Aj ja ocko. Už som sa nevedel dočkať!“
Potom sa otočil k svojmu staršiemu synovi. Mal asi 9 rokov. „Óoo, Bože, veď z teba je normálne veľký chlap! Veľmi ťa ľúbim!,“ povedal držiac v dlani jeho tvár a potom sa láskavo objali.
Nakoniec sa otec prihovoril svojej najmenšej pár mesačnej dcérke, ktorú matka držala v náručí: „Ahoj moja princezná!“ Jemne ju vzal z manželkiných rúk do náručia a láskal.
Po chvíli sa muž pozrel na svoju ženu a povedal: „To najlepšie som si nechal nakoniec.“ A dal jej krásny vášnivý bozk. Rozžiarení hľadeli na seba. Pripomínali mi novomanželov, avšak počet detí a ich vek tomu nenasvedčoval.
Zrazu som započul sám seba ako som mu položil otázku: „ Prepáčte, môžem sa vás spýtať, ako dlho ste manželmi?“
„Sme spolu 14 rokov a manželmi sme 12.“ „A ako dlho ste boli preč?“ S úsmevom odpovedal: „Celé dva dni!“
Zmeravel som, lebo som si myslel, že bol preč minimálne niekoľko týždňov.
„Jediné, čo môžem povedať je, že dúfam, že budem mať po toľkých rokoch rovnako šťastné a krásne manželstvo, ako máte vy.“
Muž sa mi pozrel priamo do očí a povedal niečo, na čo nikdy nezabudnem:
„Dúfať nestačí, priateľu. Musíš sa rozhodnúť!“
Foto: Bigstock
