„Cítim sa odmietnutá.“ „Ignoruješ ma.“ „Si sebec, myslíš len na seba.“ „Nikdy mi sám od seba nič nekúpiš.“ „S ničím mi doma nepomôžeš, robíš len neporiadok.“ Tieto a mnohé ďalšie slová už niektorí z nás v živote počuli i sami vyslovili. Podobné vyjadrenie sú nešťastne vyjadrené nenaplnené potreby a signály, že nádrž lásky vysychá. Je to volanie po láske – po pozornosti, záujme, zdieľaní a uistení, že sme milovaní.
Láska, jej prežívanie a poskytovanie, je primárnou potrebou každého z nás a ovplyvňuje náš každodenný život. Musíme si však uvedomiť, že ľudia nevnímajú a nevyjadrujú lásku rovnakým spôsobom. Existujú rôzne prejavy/jazyky lásky. Pre niekoho to môže byť prejav pozornosti, pre iného dotyk, pre ďalšieho milý darček. Preto je úplne prirodzené, že "hovoríme“ rozličnými jazykmi lásky.
Jazyky lásky
Prvým krokom, ktorý môžeme urobiť, aby sme o lásku dokázali požiadať, je zistenie, aký je náš jazyk lásky. V knihe Päť jazykov lásky píše manželský poradca Dr. Gary Chapman o piatich rôznych spôsoboch, akými si ľudia prejavujú lásku – pozornosťou, slovami uistenia a ocenenia, fyzickým kontaktom, darmi alebo službou. Zamyslite sa nad tým, ktoré prejavy lásky vnímate najprirodzenejšie. V akých situáciách alebo okamihoch sa cítite najviac milovaní, najviac zblížení s druhým človekom. Alebo akou formou prejavujete lásku druhým vy.
Anna často opakovala svojmu manželovi Petrovi tú istú výčitku – „Ignoruješ ma!“ Keď spolu sedeli pri jedle a Peter si čítal knižku. Keď sa chystali ísť spať, ležali spolu v posteli a ... Peter si čítal časopis. Anna túžila po spoločne strávenej chvíľke v objatí rozprávaním sa o tom, čo priniesol deň. Chcela sa s Petrom podeliť o svoje zážitky a dozvedieť sa, aký deň mal on. Začala konverzáciu a reakciou bolo „hmmmm“ alebo „no“. Jednoslovné odpovede - akoby bez záujmu o ňu. Alebo len na polovicu duchaprítomný Peter, ktorý druhou polovicou sledoval televíziu. Anna cítila, ako v nej narastá napätie a frustrácia z toho, že Peter jednoducho nevidí, že ona sa chce porozprávať, zdieľať. Občas vybuchla, nahnevala sa, vyčítala mu, že ju ignoruje, že sa cíti odmietnutá. Peter sa hneval, že sa ona hnevá na neho, veď ju predsa počúva a výsledkom bola dusná a tichá atmosféra a dojem zväčšujúceho sa odcudzenia. Obava z upadajúceho vzťahu priviedla Annu k pátraniu po tom, ako nespokojnosť vyriešiť. Riešenie našla v knihe Päť jazykov lásky. Uvedomila si, že najviac milovaná sa cíti, keď si s Petrom navzájom hľadia do očí a rozprávajú sa. Keď jej Peter venuje celú svoju pozornosť. V okamihoch, keď je len s ňou a nerobí nič iné, iba mlčky počúva. A keď sa držia za ruky alebo len tak ležia v objatí. To sú pre ňu chvíle, keď sa cíti najviac milovaná. Anna pochopila, odkiaľ pramenia jej pocity frustrácie, ktorú spôsobuje Petrova „ignorácia“. Aby sa Anna cítila naplnená láskou, potrebuje pozornosť a dotyky. Nikdy však Petrovi priamo nepovedala, čo presne od neho potrebuje. Skôr čakala, že na to príde nejako sám.
Prosba o naplnenie potreby lásky
Keď už vieme, akým jazykom hovorí naše srdce a akým prejavom lásky najlepšie rozumie, môžeme sa začať učiť novému spôsobu, ako svojho partnera požiadať o naplnenie našej potreby. Výčitku „S ničím mi doma nepomôžeš, len robíš neporiadok!“ si partner asi ťažko vysvetlí ako prosbu o pozornosť a spoluprácu. Ale s výčitkou, ktorú máme na jazyku, už môžeme pracovať. Môžeme sa pozrieť, čo sa za ňou skrýva. Aká potreba nie je naplnená? Získať kontakt so svojimi potrebami a porozumieť im, rovnako ako ich bezkonfliktne prejaviť druhej strane, nás učí nenásilná komunikácia.
Koncept nenásilnej komunikácie (v originále Nonviolent communication) vyvinul Marshall Rosenberg, americký psychológ a zakladateľ centra pre nenásilnú komunikáciu (CNVC).
Nenásilná komunikácia je založená na domnienke, že všetci ľudia sú schopní súcitu a k násiliu sa uchyľujú len pokiaľ nepoznajú iné prostriedky, ktorými by mohli svoje potreby uspokojiť. V procese nenásilnej komunikácie človek identifikuje svoje potreby, potreby druhých a pocity, ktoré sú s týmito potrebami spojené. Pokiaľ sa mu podarí tieto potreby nenásilne vyjadriť ako prosbu o láskavosť, môže medzi ním a jeho partnerom v komunikácii zavládnuť harmónia a bezkonfliktná atmosféra. Dobrovoľným splnením prosby človeka prispejeme totiž nielen k jeho, ale aj k vlastnej spokojnosti, pretože niet lepšieho pocitu, ako keď vidíme, že sme urobili radosť niekomu inému.
Cestou z práce domov sa Peter sám so sebou stavil, koľko minút od prekročenia domáceho prahu ubehne, kým mu Anna vytkne, že ju zase ignoruje. Sám je z toho smutný a zmätený. Nechápe, čo sa s ňou deje. Často jej kupuje kvety, to predsa robí ženám radosť. Alebo nedávno jej kúpil náušnice, ktoré sa jej vo výklade páčili. Dokonca sa snaží po každom spoločnom jedle umyť riad, aby to nemusela robiť ona. A aj tak má pocit, že nie je spokojná. Sám by potreboval podporiť a počuť slová povzbudenia za to, čo pre ňu robí. Miesto vďaky a chvály za to, čo urobil, však počúva len výčitky za to, čo neurobil. Demotivovaný tým, ako sa ich vzťah za poslednú dobu zmenil a ochladol, si sadá na gauč a zapína televízor, aby si trochu odpočinul od hektického dňa v práci. Vidiac, ako si Peter sadá pre televízor bez toho, aby sa jej opýtal, ako sa mala a čo deti, stúpa Anne adrenalín, cíti sklamanie a smútok. Na jazyk sa jej derú slová o odmietaní a ignorovaní. STOP. Anna využije svoju novo nadobudnutú schopnosť kontaktu so svojimi pocitmi a potrebami. Snaží sa vytvoriť prosbu o naplnenie svojej potreby lásky a zároveň dáva Petrovi priestor, aby sa „prepol“ na rodinný život. Po pol hodine netrpezlivého prechádzania po byte si sadá k manželovi.
„Peter, rada by som Ti povedala niečo o sebe.“ začala nesmelo Anna.
„Mohol by si mi, prosím, venovať 10 minút bez toho, aby si sledoval televízor alebo čítal, proste ma len počúval?“ Petrovi zovrelo žalúdok. Čo som zase urobil alebo neurobil? Pýta sa sám seba a trochu podráždene odpovedá: „Rád by som dopozeral tento program, počká to 15 minút, prosím?“
Anna mlčky prikývne a necháva Petra osamote. Peter sa už na program nesústredí, aj tak záujem o neho iba predstieral, skôr hral o čas, aby mohol zmobilizovať svoju obranu. Niečo mu však v Anniných slovách nesedelo. Prehral si ich v hlave znovu. „Chcela by som Ti o sebe niečo povedať.“ Hm, tak to asi nebude výčitka, uvedomuje si Peter a začína byť zvedavý, čo mu chce Anna asi povedať. Po chvíli vypína televízor a ide za Annou.
„Hovorila si, že mi chceš povedať niečo o sebe,“ hovorí Peter opatrne. „Áno,“ odpovedá Anna. „Tak počúvam,“ hovorí Peter, sadá si oproti Anne a uprene sa jej zadíva do očí. Anna cíti, ako ju Petrova náhla pozornosť rozrušuje a zároveň priťahuje. Je to presne to, po čom tak dlho túži. Vpíja do seba tento okamih, ako vyprahnutá pôda životodarnú vodu. Úplne zabúda na slová, ktoré mala pripravené. Zo zamyslenia ju vytrháva Petrovo zdvihnuté obočie, naznačujúce čakanie.
„Peter, keď Ťa pri spoločnej večer vidím sedieť s knižkou alebo časopisom pred sebou, mrzí ma to a som z toho smutná. Potrebovala by som sa s Tebou porozprávať o tom, čo sa behom dňa udialo, chcela by som sa dozvedieť viac o tom, ako si sa mal Ty. Zaujímajú ma detaily, nestačí mi, keď povieš, že bolo fajn. Pre mňa je dôležité zdieľať udalosti, ktoré sa nám dejú, keď nie sme spolu.“
Anna zastavila prúd svojich slov s obavou, že je to na Petra príliš a sledovala jeho tvár v snahe zistiť, či môže pokračovať, alebo radšej mlčať. Peter chvíľu mlčal a spracovával slová, ktoré počul.
„Zlatko, veď ja Ťa počúvam, aj keď si čítam knižku. Zvládam ťa počúvať aj čítať.“ odpovedal Peter a pokračoval: „Áno, uznávam, že moje odpovede sú občas strohé, nechcem ťa zbytočne zahlcovať detailmi z práce, niekedy ani nemám chuť o práci hovoriť.“ Peter sa ospravedlňujúco usmial na Annu a chytil ju za ruky. Obaja začali cítiť, že sa medzi nimi opäť vytvára spojenie a priestor pre dôveru a porozumenie. Anne sa uľavilo, že sa Peter nenahneval. Jeho vľúdne prijatie jej slov dodalo Anne odvahu pokračovať:
„Uvedomila som si, že keď sa rozprávame a ty ma držíš za ruku a pozeráš sa na mňa, ako napríklad teraz, venuješ mi celú svoju pozornosť. Vďaka tomu jasne vidím tvoj záujem o mňa a o to, čo prežívam. A keď so mnou zároveň zdieľaš svoje myšlienky a pocity, je to pre mňa okamih, keď sa cítim najviac milovaná a spojená s tebou.“ povedala Anna na jeden nádych a dodala: „Toto mi veľmi chýba, Peter. Nechcem sa deliť o teba s knižkou alebo televíziou. Zároveň by som ale rada rešpektovala tvoju potrebu oddychu a pokoja, keď prídeš z práce.“
Peter sa usmial a objal Annu. Potom, čo strávili chvíľku v objatí, spýtal sa Peter Anny, či má nejaký návrh, ako v budúcnosti predísť podobným nedorozumeniam. Anna sa tešila, že je Peter otvorený hľadaniu riešenia, ktoré bude vyhovovať obom. „Napadlo mi,“ začala Anna, „dohodnúť sa, že spoločné večere strávime zdielaním a rozprávaním sa. Pokiaľ sa na to jeden z nás nebude cítiť, tak to povie a dohodneme sa, že sa porozprávame inokedy, napríklad predtým, ako pôjdeme spať.“ „To by bolo fajn,“ súhlasil Peter. „ A sľúb mi,“ pokračoval, „že až zasa budeš cítiť, že nemáš moju plnú pozornosť, tak ma na to priamo upozorníš bez toho, aby si mi vyčítala, že ťa ignorujem, dobre?“ „Áno!“ súhlasila nadšene Anna a dala Petrovi pusu.
Peter objal Annu okolo pliec, chvíľu mlčal a potom povedal: „Vieš, Zlatko, nevedel som, aká je pre teba dôležitá moja plná pozornosť a blízkosť. Snažil som sa Ti prejavovať lásku darčekmi alebo tým, že som umyl riad a pomohol v domácnosti. A priznám sa, vždy ma mrzelo, že si to brala ako samozrejmosť.“ Anna takmer skočila Petrovi do reči: „Vážim si tvoju pomoc, Peter. Len som si myslela, že to vieš a že ti to nemusím hovoriť. Prepáč.“ Peter sa usmial a dodal: „Chcel by som od teba počuť, že si vážiš to, čo robím. Potrebujem chválu. Robí mi dobre. A zároveň mám radosť, keď vidím, že robím radosť Tebe. A keď to oceníš, mám chuť zniesť ti modré z neba.“ Anna sa nad tou predstavou usmiala. „Tak pre Petra je dôležité počuť, že si vážim jeho pomoc a všetko, čo robí pre rodinu. A možno by som ho mohla viac podporovať v jeho snoch a plánoch.“ povedala si Anna v duchu a potom to zopakovala nahlas. „Presne!“ postavil sa s nadšením Peter. „Potreboval by som tvoju podporu, je pre mňa rovnako dôležitá, ako pre teba moja pozornosť. A potrebujem od teba počuť, že ti na mne záleží, a že ma máš rada.“ dodal Peter.
Anna sa postavila k Petrovi a objala ho. „Budem na to myslieť, Láska.“, povedala nežne a dala mu pusu do vlasov. „Ďakujem.“, povedal Peter. „Som rád, že sme sa takto otvorene porozprávali.“ dodal.
Obom sa po tomto rozhovore uľavilo a boli vďační za to, že si v pokoji a bez výčitiek dokázali pohovoriť o veciach, s ktorými neboli spokojní. Naopak, obaja naplno cítili a prijímali lásku toho druhého, ako by to bolo včera, čo sa do seba zamilovali.
Tým, že budeme vnímaví k sebe a k druhým, a naučíme sa hovoriť jazykom lásky nášho partnera, budeme schopní jednoduchšie a rýchlejšie vytvoriť spojenie s jej/jeho srdcom. Tým, že sa naučíme formulovať prosby o naplnenie našich potrieb ako návrhy s možnosťou voľby, a nie ako výčitky a príkazy, budeme schopní rozvíjať bezkonfliktné vzťahy, posilňovať vzájomnú dôveru a rešpekt. A čo viac, keď nás takto budú počuť komunikovať naše deti, hravo si túto schopnosť osvoja tiež a stane sa súčasťou ich života, ich budúcnosti a budúcnosti ich detí.
Zdroj: Gary Chapman: 5 jazykov lásky, Marshall Rosenberg: Nenásilná komunikácia // Foto: Shutterstock
Autorka Lenka Urban je inštruktorka kurzov o partnerských vzťahoch.
