Pred dvomi rokmi som sa v tomto čase trápil s vyplňovaním prihlášok na slovenské univerzity. Pred rokom som už mal o takomto čase prihlášku na britské univerzity za sebou. Zaskočilo ma viacero kľúčových rozdielov, ktoré robia podávanie žiadostí v Británii prechádzku ružovou záhradou, oproti nočným morám a stratám nervov, ktoré uchádzači o naše školy zažívajú každý rok.
Jedna cena, jedna žiadosť
Tí, čo ste si už zažili podávanie žiadostí o prijatie na slovenskú vysokú školu (ďalej len prihláška), viete, aké problémy mám na mysli. Až sa pri nich zastavuje rozum. Každá prihláška musí byť zaslaná poštou, obsahujúca nezmyselné množstvo overených údajov. Najväčším bludom je vypočítanie priemeru známok za celé štúdium, za každý predmet a každý rok. Keďže nikto študentom neverí, všetko musí byť overené. A s tým sa automaticky hrnú ďalšie problémy. Ako náhle musíte za niekým na Slovensku po pečiatku, prichádzate o nervy. Platí to dvojnásobne pri stredných školách.
Ďalším hlúpym výmyslom je, že na každú vysokú školu musia študenti túto prihlášku poslať zvlášť, pričom údaje sú úplne rovnaké a odlišujú sa len pri inštitúcii. V Britskom systéme je to úplne naopak. V celom kráľovstve majú jednu centrálu, kde sa zasiela jedna prihláška. Táto centrála potom zašle vašu prihlášku do jednotlivých inštitúcií. Ich počet môže byť od jednej až po päť a vyjde vás to za jednu cenu maximálne 22 libier dokopy za žiadosti o prijatie na 5 rôznych inštitúcií alebo programov. V prepočte na „naše“ ma to vtedy vyšlo cca 28 €. Pre porovnanie, len jedna prihláška na jednu vysokú školu na Slovensku ma vyšla 60 €. Čiže podanie prihlášok na 5 slovenských inštitúcií vás môže vyjsť až na 300 €!! Mám taký pocit, že naše školy si z prihlášok urobili dobrý biznis.
Nejde však len o peniaze, ale aj o praktickosť. Napríklad v britskom systéme posielate len elektronickú prihlášku. Okrem dvoch dôležitých krokov, ktoré ešte spomeniem, vám celý proces zaberie ani nie 20 minút. Na Slovensku som mal tiež onú modernú možnosť. Dokonca aj cena zvykla byť o nejaké dve eurá nižšia. Ale o to horšie sa taká prihláška podávala. Nielenže internetový systém bol neprehľadný, zlyhával a mnohým vznikali komplikácie. Celú túto elektronickú žiadosť sme museli vytlačiť, všetky údaje znova overiť a zaslať fyzicky poštou. Čo je teda na tejto elektronickej prihláške elektronické? Absolútne nič! Len si zbytočne pridávate robotu na viac. Už len v českom Brne to mali oveľa jednoduchšie a lacnejšie spravené. Ale načo si veci zjednodušiť, keď ich môžeme robiť komplikovane, hovorí slovenské príslovie.
Čo školy zaujíma?
Opäť začnem slovenským systémom. Keď sa na chvíľu pozastavíte nad tým, aké údaje to vlastne vyplňujete, zistíte, že tam nie je absolútne nič o vašich aktivitách mimo školy. Mohli by ste byť aj olympijsky víťaz, ale to naše školy vôbec nezaujíma. Jediné čo od vás chcú, sú tie absolútne nič nehovoriace známky za každý boží predmet, ktorý ste na strednej škole absolvovali a z toho ešte vypočítaný priemer. Ak sa všetka kvalita študenta odvíja od niečoho, čo meriame takými subjektívnymi číslami, potom naši študenti nemajú žiadnu kvalitu.
Na najprestížnejších školách na svete, ako je napríklad slávny Harward, vám vaše akademické výsledky nijak nepomôžu. Mohli by ste mať aj priemer 0,9, ale to pre Harward nič neznamená. Kolonka „academic excellence“ je taká malá, že oproti ostatným častiam prihlášky je takmer zanedbateľná. Čo rozhodne, čo určuje, aké kvality máte, je všetko, čomu sa venujete mimo učenia sa na známky.
A takisto aj v britskom systéme. Dve časti prihlášky, ktoré mali najväčšiu váhu, boli „reference“ a „personal statement“. Referencia je odporúčanie od niekoho, kto vás dobre pozná a vie po anglicky. U mňa to bola moja učiteľka angličtiny a francúzštiny, ktorá ma učila sedem rokov. Britský úsudok na tom závisí. Vo všetkom potrebujete odporúčania. Pri tejto prihláške to spravili tak, že dodnes neviem, čo o mne moja referentka napísala.
Ten druhý dokument je z vašej tvorby. Personal statement má úlohu podobnú nášmu motivačnému listu. Je to celkom náročné, pretože rozsah je obmedzený na nejakých 47 riadkov na A4. Musíte tam zhrnúť svoju osobnosť, svoje hodnoty, aktivity, zručnosti a ciele a popri tom všetkom ešte zahrnúť, prečo ste si vybrali onú univerzitu a ten študijný program a prečo ste vlastne vy ten najvhodnejší kandidát. Ráta sa všetko. Súťaže, krúžky, športové kluby... všetko, čo vás bavilo, čomu ste sa popri štúdiu venovali a aj keď ste pri tom možno nedosiahli závratné úspechy, určite ste získali nejaké schopnosti kľúčové pre budúci život. Náš systém vás za to nijako neohodnotí. V britskom systéme sa od toho odvíja, či vás príjmu alebo nie.
Kam by sme sa mali posunúť
Ak chceme ako Slovensko a Slováci napredovať, toto je lekcia číslo jeden. Musíme si prestať veci zbytočne komplikovať, zbaviť sa samoúčelných úradov a všakovakých dokumentov s tým spojenými. Okrem toho, že tým ušetríme aj niečo zo štátneho rozpočtu, sa nám neuveriteľne uľahčí život a zvýši produktivita. Kým však budeme strácať pri úradoch nervy, len pomaly sa bude vlak pohýňať.
Ruku na srdce, slovenské školy: je naozaj nutné, aby ste študentov v maturitných ročníkoch ešte takto stresovali zbytočne komplikovaným a predraženým systémom podávania žiadostí? Uľahčite robotu aj sebe aj svojím uchádzačom. A sústreďte sa na kvalitu osobnosti, nie na známky, ktoré sami viete, nehovoria o schopnostiach a znalostiach študenta absolútne nič.
O prihláškach na slovenské vysoké školy čítajte viac: Prihlášky na vysoké školy v akademickom roku 2014/2015
Autor: Peter Zorvan, študent medzinárodných vzťahov a ekonomiky na Univerzite v Aberdeene
