Každý júnový deň si tisíce párov po celom svete povedia „áno, beriem si ťa“ prisahajúc si lásku a priateľstvo, ktoré im vydržia až do smrti.
Samozrejme, alebo skôr bohužiaľ, sa to väčšine ľudí nesplní. Množstvo manželstiev sa buď končí rozvodom, odlúčením alebo jednoducho upadnutím do trpkého a nefunkčného vzťahu. Iba trom z desiatich ľudí vydrží šťastné a zdravé manželstvo.
Prvýkrát sociológovia začali skúmať manželstvá v sedemdesiatych rokoch ako odozvu manželskú krízu. Manželské páry sa rozvádzali v nehoráznych množstvách. Psychológovia sa báli dopadu nového fenoménu na deti z týchto manželstiev, a tak sa rozhodli skúmať páry doslova laboratórne. Pýtali sa či je každý pár „chorý“ svojím vlastným spôsobom alebo existujú určité spoločné prvky spájajúce tieto nešťastné vzťahy.
Psychológ John Gottman poukázal na kritické zistenia už v roku 1986, keď so svojimi kolegami založil tzv. Laboratórium lásky na univerzite vo Washingtone. Tu skupina vedcov skúmala mladomanželské páry. Napojili ich na elektródy a pýtali sa ich na ich vzťah, prvé stretnutie, najčastejšie dôvody hádok, ale aj pozitívne spomienky a pod. Počas ich rozprávania Gottman so svojím tímom pozorovali, ako sa pohybuje krvný tlak, tep či dokonca ako veľmi sa opýtaní potia. Po šiestich rokoch si zavolali tie isté páry späť.
Po preskúmaní dát vedci rozdelili páry na dve hlavné skupiny majstrov a nešťastníkov.
Majstri aj po šiestich rokoch žili šťastne, naopak nešťastníci boli buď rozvedení alebo žili v chronicky nešťastných manželstvách. Medzi týmito pármi boli zistené veľké rozdiely počas ich rozhovorov. Nešťastníci pôsobili navonok pokojne, no ich tlak bol vysoký, tep rýchly a veľmi sa potili. Gottman prišiel na nasledovné zistenie- čím viac boli ľudia v laboratóriu fyzicky aktívnejší, tým skôr sa skončilo ich manželstvo.
Problém bol v tom, že dané „choré“ páry žili v akomsi bojujúcom stave. Hoci vyzerali pokojne, ich telo bolo stále pripravené zaútočiť, dokonca, aj keď hovorili o príjemných veciach. Napríklad, každý pár mal hovoriť o ich obyčajnom dni a muž povedal svojej žene: „Prečo neporozprávaš o svojom dni, ty sa vždy rada vykecávaš.“ Pre porovnanie majstri, pôsobili pokojne, ale aj ich fyzická aktivita bola nízka. Cítili sa spolu pokojne, spokojne a v stálom spojení, a tak aj ich správanie bolo láskyplné, hoci sa aj hádali. Majstri si totiž vedeli vytvoriť prostredie plné dôvery intímnosti a pokoja, v ktorom sa cítili komfortne.
Gottman chcel vedieť viac o tomto dôvernom a intímnom prostredí. Vo svojom laboratóriu vytvoril imitáciu dovolenkovej izby a 130 novomanželským párom prikázal správať sa ako počas bežného dovolenkového dňa- variť, čítať si, pozerať telku, počúvať rádio a pod. Gottman potom skúmal interakciu daného páru a ich emocionálne potreby. Práve tie totiž tvorili najdôležitejšiu časť výskumu. Predstavme si, že muž sa pozrie von oknom a povie žene: „Pozri, aký krásny vták tam vonku!“ a čaká na odpoveď svojej ženy. Nejde len o obyčajné komentovanie a o dožadovanie sa reakcie od svojej ženy. Je to prejav záujmu alebo podpory. Snaha o prepojenie, hoci sa v danom momente jedná o obyčajného vtáka. Žena má dve možnosti: buď odpovie zo záujmom a tým sa k nemu priblíži alebo odpovie bez záujmu a tým sa od neho vzdiali. Možno to znie na prvý pohľad hlúpo, ale práve takéto situácie hovoria veľa o zdraví vzťahu. Muž si myslí, že vták bol dostatočne dôležitý moment, ktorý by mal vniesť do konverzácie a nadviazať spojenie, no dôležité je, či to jeho žena spozorovala a rešpektuje to.
Ľudia, ktorí reagovali na svojich partnerov, preukazovali záujem a podporu. Tí, ktorí nemali záujem odpovedať alebo reagovali len minimálne, pokračovali v pozeraní televízie, čítaní alebo odpovedali bez záujmu a štipky porozumenia: „Nevyrušuj ma, čítam...“ Práve tieto reakcie však majú hlboký dopad na zdravie manželstva.
Interakcie, ktoré sledoval Gottman ukazujú, že rozvedené páry reagovali 33% celkového času so záujmom o druhého, zatiaľ čo pri manželoch, ktorí boli stále spolu, to bolo až 87%. Až 9 z 10 ráz napĺňali emocionálne potreby svojho partnera.
Na základe týchto zistení, Gottman dokáže predpovedať až s 94%-nou pravdepodobnosťou či má pár budúcnosť alebo nie. Nezáleží pritom vôbec na tom, či ide o pár homosexuálny alebo heterosexuálny, bohatý či chudobný, s deťmi či bez. Dôležité je to, či chcú do vzťahu prinášať láskavosť a veľkorysosť; alebo pohŕdanie, kritiku a nepriateľstvo. Gottman tvrdí, že zásadným zvykom či vlastnosťou, ktorú „Majstri“ majú je, že si na partnerovi všímajú veci, ktoré si cenia a za ktoré môžu byť vďační. Naopak nešťastníci sa zameriavajú iba na partnerove chyby.
„Pohŕdanie je faktorom číslo jedna, ktorý dvojice navždy rozdelí.“
Ľudia zameraní na kritizovanie, zabúdajú na ostatných 50% pozitívnych vecí, ktoré ich partneri skutočne robia. Týmto svojím správaním ničia vzťah a ich partner/ka sa cíti nepotrebný a neviditeľný. Jednoducho sa cítia menejcenní.
Na druhej strane vľúdnosť a láskavosť spája partnerov dohromady. Podľa iného výskumu je práve láskavosť najdôležitejším faktorom šťastného a stabilného manželstva. Tiež tu platí staré známe pravidlo: čím viac dávate, tým viac dostanete, takže ak sa môj partner cíti byť milovaný a potrebný, bude sa snažiť správať ku mne podobne. Niektorí ľudia tvrdia, že láskavosť je daná vlastnosť, no podľa Gottmana sa „dá naučiť“. Je ako sval, ak s ním cvičíte, prinesie očakávané ovocie.
Samozrejme je ťažké byť vľúdni, keď ste unavení, vystresovaní alebo nebodaj, ak sa hádate, ale v takýchto prípadoch veľa zaváži sebakontrola. Gottman hovorí, že byť vľúdny neznamená neprejavovať svoj hnev, ale ako ho prejavujeme. Môžete po svojom partnerovi hádzať taniere, nadávať mu, a potom buchnúť dverami alebo mu môžete vysvetliť, prečo sa cítite dotknutá a nahnevaná.
Nešťastníci hovoria: „Meškáš. Čo sa to s tebou deje? Správaš sa ako tvoj otec.“ Majstri namiesto toho povedia: „Viem, že nie je dobré, ak ťa stále napomínam za to, že meškáš, ale je to skutočne unavujúce a nepríjemné, keď sa to deje stále dookola.“
Existuje veľa dôvodov prečo vzťahy nevydržia, ale najčastejším je zlyhanie náklonnosti. Čím viac sa dostávame do istého stereotypu obyčajného života- deti, práca, priatelia, príbuzní – zabúdame sa venovať jeden druhému. Zabúdame na potreby nášho partnera a len sebecky myslíme na svoje zranenia. Skúsme teda toľko nekritizovať druhých, ale venovať sa svojmu partnerovi tráviť s ním čas a myslieť na jeho potreby.
Originál: EMILY ESFAHANI SMITH
Preložila Eva Ďubeková
