„Mal som prácu, kde som takmer každý deň ráno prišiel a sedel hodiny za rovnakým stolom. Sníval som, že by som raz chcel žiť ako digitálni nomádi. Každú chvíľu niekde inde. To by bolo pre mňa, hovoril som si. Nie každý deň napochodovať do tej istej budovy znova, znova a znova. Skôr či neskôr som vedel, že to bude chcieť nejakú zmenu,“ takto začal rozhovor mladý Slovák, bývalý reportér, František Kekely, ktorý dnes robí turistického sprievodcu v ďalekej Afrike. Už vo svojich 23 rokoch navštívil viac krajín ako niektorí precestujú počas celého života. Cestovanie doslova miluje a nie je to pre neho len klišé, ktoré každý opakuje. Keď cestuje, skutočne žije tak, ako vždy chcel.
Ako prišla ponuka robiť sprievodcu v Afrike?
Neprišla, našiel som si ju. Raz som si tak pozeral stránku jednej známej slovenskej cestovnej kancelárie. Videl som, že hľadajú nových, scestovaných ľudí, ktorí by robili vo svete sprievodcov pre ich klientov. Vyplnil som otázky a poslal im životopis spolu s motivačným listom. Nič zvláštne som od toho nečakal. Proste som to skúsil.
Potom si ma pozvali na osobný pohovor, kde som okrem nie jednoduchého rozhovoru musel vyplniť i vedomostný test, otázky z histórie a geografie. Keď mi tam povedali, že sa nás prihlásilo okolo 800, tak som od toho očakával ešte menej ako predtým. Pozvali si ma však znova. Splnil som ďalšie úlohy, ktoré nám zadali a napokon som sa dostal medzi tých, ktorí došli až do cieľa konkurzu. Každému z nás potom priradili oblasť, ktorej sa bude v najbližšej dobe venovať. Niekto dostal východnú Áziu, niekto USA, niekto strednú Ameriku. Ja som skončil v Afrike.
S Afrikou ako s krajinou si sa teda musel detailnejšie zoznámiť. Ako prebiehala príprava?
Učiť sa, učiť, učiť a stále učiť. Toľko som sa naozaj neučil ani v škole. Musel som poznať históriu krajín, do ktorých idem. Vedieť o ich súčasnej politickej či hospodárskej situácii. A samozrejme, v Afrike vedieť čo najviac o tunajších zvieratách. Potrebné bolo tiež vybaviť si víza do jednotlivých štátov, ale s tým sa skôr zaoberajú ľudia v kancelárii. Nutné bolo myslieť aj na očkovanie. Teraz idem napríklad do Tanzánie, kde je povinné očkovanie proti žltej zimnici. Ak by som si to nezabezpečil, nepustili by ma tam.
Aká bola tvoja predstava o výlete do Afriky v porovnaní s realitou?
Čakal som niečo naozaj zaujímavé, nezabudnuteľné, no v skutočnosti je to ešte zaujímavejšie a nezabudnuteľnejšie. Prekvapením je určite pre mnohých aj rozmanitosť toho, čo všetko sa dá vidieť. Lev či tučniak? Nehostinné púšte alebo zasnežené hory, kde sa dá lyžovať? Tradičný spôsob života niektorých kmeňov či krásne a moderné mestá? To všetko sa dá vidieť v jednom jedinom štáte, i oveľa viac.
Čo ťa na Afrike ešte prekvapilo?
Tak napríklad vyspelosť niektorých miest, kde sa cítite skôr ako niekde v moderných, európskych mestách a nie v tej, povedzme, typickej predstave o Afrike. Prekvapilo ma Kapské Mesto, čo bola moja úplne prvá destinácia. Vedel som, že je mnohými považované za najkrajšie mesto sveta, ale výrazne ešte prevýšilo moje predstavy. Ak nerátam severnú Afriku, tak ma prekvapila úroveň hotelov a ubytovaní, ktoré sú v Afrike pre turistov. Neskutočne ma prekvapili vybudované cesty a diaľnice v Juhoafrickej republike či krásne železničné stanice v Maroku. V tomto nám môžu byť dokonca príkladom. Mnohí si myslia, že Afrika je strašne lacná. Keď potom prídu napríklad k Viktóriiným vodopádom v Zimbabwe, do tunajšej oblasti, rýchlo zmenia názor. To je tiež pre mnohých veľkým prekvapením.
Navštívil si rôzne časti Afriky a stretol ľudí rozličných kultúr v rozličných podmienkach. Ako sa tam k tebe správali tamojší obyvatelia?
Tunajší ľudia sú fakt milí a pohostinní. Dovolím si tvrdiť, že v mnohých krajinách nie je bežné, že keď prídete do nejakého podniku, tak čašník sa vás hneď s úsmevom opýta, ako sa máte, aký bol váš deň, kde ste boli. Je to niečo, na čo som dovtedy nebol zvyknutý. To ma milo prekvapilo.
Ako vyzerá taký týždeň turistického sprievodcu?
V Afrike som takmer vždy pred klientmi. Požičiam si auto, rezervujem na najbližšie dni obľúbené reštaurácie a znovu si prebehnem celý program, ktorý nás najbližšie dni čaká. Potom vyzdvihnem ľudí na letisku. Každý deň majú naplánovaný, kde a čo budú robiť. Napríklad dnes po prílete ideme ešte na Stolovú horu, zajtra máme od rána výlet na Mys dobrej nádeje a po nej ideme pozrieť kolóniu tučniakov. Štvrtý deň sa budeme lietadlom presúvať k Viktóriiným vodopádom v Zimbabwe, piaty deň budeme celý deň na safari v Botswane a tak ďalej. Niekde, niekedy robím šoféra i sprievodcu zároveň, ale ak je viac ľudí, máme na to všade nejakú miestnu spoločnosť, ktorá nám pošle autobus i so šoférom. Všetky tie miesta, ktoré majú v programe, musím dobre poznať a vedieť o nich porozprávať čo najviac.
Keď príde nový sprievodca, tak najskôr absolvuje tieto svoje budúce trasy so starším sprievodcom a až potom môže ísť sám. Dobrý sprievodca musí mať pripravené i nejaké témy navyše, ktoré súvisia s danou oblasťou. Niekedy totiž ten presun autom či autobusom z jedného miesta na druhé môže trvať aj hodinu či dve. Tak ho vyplním rozprávaním. Zoberiem si nejakú tému z histórie a aspoň polhodinu či viac takpovediac z toho ukrojím. Keď dorazíme na konkrétne miesto, niečo im o ňom porozprávam. Potom majú rozchod. V dohodnutý čas sa znova stretneme a pokračujeme k ďalšiemu miestu, ktoré je na programe. Keďže sa pohybujeme v tých krajinách už niekoľkýkrát, vieme už niekde cestou pridať i peknú vyhliadku či zaujímavosť , ktorá na tom oficiálnom programe ani nie je. Ľudí to poteší.
Po náročnom, dlhom dni nás ešte čaká večera. Tu je sprievodca tiež veľmi dôležitý, lebo on vyberá reštauráciu, on odporúča ľuďom, čo miestne by v nej mali vyskúšať. Ak viem, že v okolí sa dá ešte zohnať napríklad dobré pivo alebo niekde dobre posedieť, tak po večeri to ešte zvyknem navrhnúť. Tí, čo sú veľmi unavení, idú už na hotel, ale takmer vždy sa nájdu ešte takí, čo chcú pokračovať. Až potom si sprievodca ide totálne unavený konečne ľahnúť, ale len málokedy sa dobre vyspí, pretože ráno skupinu čaká ďalší program a sprievodca vstáva prvý. Zhruba tak nejako.
Ktorý zážitok by si označil doposiaľ za ten najlepší?
Prechádzal som sa s dvomi levicami, bicykloval so stádami zebier, pakoní a impál. Doslova centimetre odo mňa prechádzali obrovské, niekoľko ton vážiace, slony. Stretol som sa s mnohými druhmi zvierat a niektoré z toho teda neboli najšťastnejšie. V noci, ešte za úplnej tmy, som po Sahare kráčal hore dunami. Cestou naspäť sa nimi spustil na koberci ako keby som sa sánkoval. Naozaj nedokážem povedať, čo z toho bolo naj. Každý ten zážitok má dačo do seba. A dúfam, že ďalšie zážitky sú ešte stále predo mnou.
Stretnúť podobné zvieratá mimo klietky v zoo je nebezpečné a zároveň odvážne. Nebál si sa?
Nie som žiadny hrdina, ale divej zveri som sa nebál. Od mala som s dedom pozeral dokumentárne filmy z Afriky a sníval o tom, že raz by som tam aj ja mohol pracovať, fotografovať a natáčať divokú zver. Ešte na strednej škole som si s maminou pomocou kúpil zrkadlovku a chodil sám do lesa fotografovať divokú zver u nás. Vo Fatre som sám prespal a skoro ráno hľadal tunajšie medvede. Pre mňa je to hľadanie, sledovanie divokej zveri skôr vášňou, nadšením, splneným snom, a nie strachom. Mám, samozrejme, zdravý rešpekt, bez neho to nejde. Viem, čo zvieratá dokážu, ale nie je to strach.
Raz sa už po nás rozbehol hroch, no boli sme v motorovom člne a dokázali sme rýchlo daný priestor opustiť. Hnevajúceho sa slona už beriem pomaly ako povinnú súčasť každého výletu do africkej divočiny. Našťastie, vždy to ostalo len pri rozprestretých ušiach, kývajúcom chobote a zvukovom varovaní, aby sme odišli. Čo som vždy počúvol a vyhol sa tak doslova veľkému problému. No ten najnebezpečnejší zážitok mám asi spojený s ľuďmi, nie so zvieratami. V Kapskom Meste som už mal nožík pod krkom. Ak sa už niekoho obávať, tak skôr ľudí, než zvierat – a to platí u nás i v Afrike.
Aká je podľa teba Afrika v porovnaní s tou našou krajinou?
Afrika je obrovská, väčšia než Európa, a teda rozhodne nie jednoliata. Len v jednom štáte môžeme nájsť viacero etník a kmeňov, ktoré sa od seba odlišujú. Na severe sa stretávam s Arabmi a s Berbermi, ale napríklad i s potomkami otrokov zo Sudánu, v Keni zas napríklad s hopkajúcimi Masaimi, na juhu Afriky s kmeňmi Bantu, ako sú Zulovia, Shona, Mbele, Svazijci a mnohí ďalší. Do toho tam máme ešte napríklad bielych Búrov či mnoho „farebných,“ ktorých ešte za britskej vlády priviezli Briti zo svojich ďalších kolónii. Celé nám to v niektorých miestach vytvára poriadny multikulti šalát. Čiže aká je v Afrike kultúra? Veľmi pestrá. A myslím, že každý jeden kúsok z toho šalátu má čo zaujímavé ponúknuť.
Máš aj nejaký vtipný zážitok či trápny moment z cesty?
Išli sme pozorovať zver do národného parku Chobe v Botswane. Je to taký vodný svet, plno hrochov a krokodílov. Stalo sa mi, že klientka sa seriózne pýtala, či si môže vziať plavky a niekde sa tam i okúpať. Dovolili sme jej to, ale jedine bez záchrannej vesty. Tie sa vraj zvieratám nepríjemne zasekávajú medzi zubami.
Keby si mal tvoj pobyt v Afrike opísať len 5 slovami, aké by to boli?
Vyčerpávajúci, šialený, zaujímavý, krásny, nezabudnuteľný.
