Deti, ktorým sa v škole nedarí, lákajú násilné videohry viac a môžu byť agresívnejšie

Vedecká debata o prepojení násilného správania s násilím vo videohrách nie je ukončená. Rolu tu totiž zohráva viac premenných.

Téma násilných videohier s následným násilným správaním detí je horúcou už dlhší čas. Vynára sa vždy pri správach o nešťastiach ako napríklad streľbách na stredných školách v USA. Ľudia často obviňujú médiá alebo násilné videohry ako nositeľov nesprávnych hodnôt a vzorov pre mládež. Napríklad po streľbe v Tallahassee, na Floride, spojil právnik Jared Moskowitz túto udalosť práve s videohrami: „Ten strelec bol pripravený vyberať si študentov (obete) ako vo videohre“. Podobne reagoval po zabití dvoch študentov v Bentone, Kentucky, aj Matt Bevin, politik, ktorý novinárom povedal: „Nemôžeme oslavovať smrť vo videohrách, televízii, filmoch, hudbe a odstrániť akýkoľvek zmysel pre morálku a vyššiu autoritu a potom očakávať, že sa podobné veci nestanú.“

Americká psychologická asociácia vydala k tejto téme pred časom svoje vlastné stanovisko. Zaoberala sa mnohými štúdiami o násilných videohrách, aby na záver zhrnula, že: „Výskum demonštruje konzistentný vzťah medzi násilným používaním videohier a zvýšeným agresívnym správaním, agresívnym poznaním a agresívnym vplyvom a zníženým prosociálnym správaním, empatiou a citlivosťou na agresiu.“

Je ten záver jasný? APA nehovorí, že násilné videohry sú najväčším alebo dokonca jediným spúšťačom agresivity. Ďalšími rizikovými faktormi sú napríklad násilie v rodine, osobnostné črty s náchylnosťou k hnevu, chudoba, tvrdá rodičovská výchova, odmietanie rovesníkov či problémy v škole. Tiež netvrdí, že videohry vždy spôsobujú agresívne myšlienky, pocity, správanie a už vôbec nie plošne, u každého dieťaťa. Hoci množstvo štúdií nájde malú súvislosť medzi násilnými videohrami a nejakým druhom agresie, existuje aj veľa štúdií, ktoré nezistia takéto prepojenie alebo ho nájdu len za určitých okolností alebo u určitých ľudí. Rozhodne to však neznamená, že všetky deti, ktoré hrajú násilné videohry, sa stanú masovými vrahmi.

 

Škola plus hry rovná sa jasný výsledok

Holandskí vedci v spolupráci s americkými kolegami odhalili prepojenie medzi prospechom v škole a záujmom o násilné hry. Svoj prieskum medzi vyše 800 tínedžermi, chlapcami. Holandský školský systém rozdeľuje žiakov do troch skupín, podľa ich akademických schopností. Nízka, stredná a vysoká. Na hodnotenie využíva štandardizované testy a v rámci pokusu vyberal chlapcov rovnako spomedzi všetkých troch skupín. Vedci sa žiakov pýtali na ich preferencie týkajúce sa videohier, merali ich výšku agresívneho a rizikového správania, zisťovali ich motiváciu hrať videohry.

Výsledky preukázali, že chlapci so slabším výkonom v škole uprednostňovali hry obsahujúce prvky násilia výrazne viac než tí, ktorí boli priemerní či výborní žiaci. Tiež vo vyššej miere vnímali tieto hry ako „skutočné“ a dokázali sa identifikovať s charaktermi postáv v hrách.

Už predchádzajúci výskum dokázal, že ak sa deti stotožnia s hernými postavami, zvýši sa hladina ich agresivity. Výsledky tohto prieskumu teda dopĺňajú, že chlapci, ktorým to v škole veľmi nejde, sú ešte viac ohrození negatívnym efektom videohier s násilnými momentmi.

Vedci ďalej zistili, že medzi ďalšie črty týchto chlapcov patrí vyššia hladina agresivity, zvýšený záujem o napätie a riskantné správanie. Ukázalo sa, že najagresívnejší chlapci boli tí, ktorí v teste dosiahli najnižšie množstvo bodov a ktorí hrali násilné video hry. Títo chlapci zároveň pochádzali z rodín s nízky socio ekonomickým statusom a to mohlo tiež prispievať k dôvodu, prečo ich to ťahá k takýmto hrám. Vedci sa domnievajú, že hraním násilných hier chlapci postupne uveria, že agresivita je efektívny spôsob riešenia konfliktov a dosiahnutia životných cieľov.

Je však dôležité podotknúť, že vedci netvrdia, že videohry alebo horší prospech v škole spôsobujú automaticky agresivitu, ide skôr o to, že tieto faktory sú úzko späté s agresívnym správaním. To vyúsťuje v závery, že deti, ktorým to s učením veľmi nejde, sú najviac ohrozené násilnosťami.

Až ďalšie výskumy prinesú odpovede na to, či aktívne zapojenie detí do štúdia skutočne dokáže zabrániť budúcej agresii a navrhnú riešenia, ako spraviť vyučovanie a učenie tak príťažlivým, aby sa videohry nestali prvou voľbou detí pri trávení voľného času.

Je dôležité vytvoriť pre deti vzdelávacie programy, ktoré by pomohli chlapcom s horšími predpokladmi na vzdelávanie, aby rozpoznávali hranice medzi možnosťami vo virtuálnom svete a skutočnom svete jasnejšie, pomohli im identifikovať sa s nenásilnými a prosociálnymi hrdinami vo videohrách a nájsť konštruktívne riešenia medziľudských konfliktov.

 

Hádka medzi vedcami

Diskusia vedeckej obce na túto tému je skutočne búrlivá a stále pokračuje, s dôkazmi prúdiacimi z oboch strán. Jedna strana obviňuje druhú, že zakladá zbytočnú morálnu paniku, druhá prvú, že zametá dôkazy pod koberec. Zaujímavé však je, že obe strany sa vzácne zhodnú na jednom. Pri pohľade na súhrnné analýzy je vplyv dopadu násilných videohier na myšlienky, pocity alebo správanie skutočne malý. Pointa je v tom, že obe strany majú rozdielny názor na to, akú dôležitú rolu tento dopad zohráva.

Vedci, ktorí sú presvedčení, že násilné videohry majú zásadné negatívne účinky, poukazujú na to, že početné experimentálne štúdie, ktoré boli spracovávané rôznymi metodológiami, ukázali spojitosť medzi hraním násilných videohier a agresivitou. Z jasných etických dôvodov vedci nemôžu nechať nikoho ublížiť, takže ich výskum v laboratórnych podmienkach pracuje napríklad takým spôsobom, že nechajú účastníkov rozhodnúť o tom, koľko pikantnej omáčky dajú niekomu, kto nemá rád štipľavé jedlá alebo akým hlasným zvukom „potrestajú“ imaginárneho súpera. Skeptici poznamenávajú, že nie všetky štúdie skutočne dokazujú, že hranie násilných videohier vedie k zvýšeniu agresie a tiež je otázne, či takéto testy majú niečo spoločné so správaním v reálnom živote.

Naopak, tí, ktorí sú presvedčení o negatívnych účinkoch násilných videohier, poukazujú na dôkazy o tom, že prevažná väčšina experimentálnych štúdií, ako aj longitudinálne štúdie zamerané na správy o skutočnej agresii, dokazujú spojenie medzi násilnými videohrami a agresiou. Z opačného tábora opäť zaznieva argument, že zistenia nemusia mať priamy súvis s násilnosťami. Vedci tvrdia, že násilné videohry vyžadujú viac skúseností, sú rýchlejšie a podnecujú k vyššej súťaživosti. Napríklad zistili, že je to prvok súťaživosti vo videohrách, nie prvok násilia, ktorý naznačuje agresívne správanie. Navyše, tým, že sa dieťaťu v hre nedarí, narastá jeho frustrácia a agresivita bez ohľadu na charakter hry.

Preto sa väčšina rodičov pravdepodobne pýta: „Ak bude moje dieťa hrať násilné videohry, znamená to, že sa bude biť so spolužiakmi, hádať so súrodencami alebo bude ku mne drzé?" Odpoveď je: „Možno, ale nie nevyhnutne.“