Napriek tomu, že medzi pármi je populárne tzv. žitie na divoko, bez manželstva, kedy partneri tvrdia, že na to, aby boli spolu šťastní, nepotrebujú žiadne papiere, vedci zistili, že také dokonalé to nie je. Napriek podobným tvrdeniam je podľa vedcov mozog partnerov stále v strehu a pod tlakom vystavený stresu oveľa viac ako u manželských párov.
Výskum amerického psychológa Jima Coana, psychológa na Virginskej univerzite, preukázal, že dôvodom je skutočnosť, že mozog spája spoločné žitie s chýbajúcim pocitom spolupatričnosti, záväzku a jednoducho sa nedokáže uvoľniť.
Vedci využili pri pokusoch vlny magnetickej rezonancie, aby otestovali reakcie mozgu heterosexuálnych i homosexuálnych párov, ktoré sú v manželskom zväzku, ale aj tých, ktoré spolu „len“ žijú. V rámci homosexuálnych párov sa za manželský pár považovali tí partneri, ktorí sa sami vnímali ako manželia, napriek tomu, že legálne oddaní neboli. Závery boli jednoznačné. Skúmaná časť mozgu je pokojnejšia, pokiaľ ide o stresovú situáciu v prípade, že niekto je ženatý alebo sa za takého považuje.
Tieto výsledky zaskočili aj samotného iniciátora výskumu, J. Coana. Sám bol veľmi skeptický k doterajším vedeckým dôkazom o výhodách manželstva v porovnaní s pármi, ktoré spolu žijú. Podľa ich záverov sú partnerstvá menej stabilné a aj napriek tomu, že sa neskôr páry zosobášia, je u nich väčšia šanca na rozvod. „Osobne som sa staval veľmi skepticky k týmto záverom, nie kvôli nejakým skúsenostiam, skôr intuitívne sa mi zdali mylné,“ uviedol J. Coan.
Manželia a partneri reagujú v strese rozdielnym spôsobom
V predchádzajúcej štúdii J. Coan zistil, že pri hrozbe stredne bolestivého elektrického šoku bola reakcia mozgu vydatých žien nižšej intenzity, pokiaľ držali za ruku svojho manžela v porovnaní so situáciou, keď držali ruku cudzieho človeka alebo nikoho. Reakcia sa odohrávala v hypotalame, v spodnej časti medzimozgu, ktorá pomáha regulovať niektoré reakcie tela na stres, vrátane zvýšeného krvného tlaku. Podľa vedcov výsledky tohto výskumu naznačili, prečo sa manželstvo spája s fyzickým zdravím. Sám J. Coan však poukázal, že na pokusoch sa zúčastnilo len 16 dobrovoľníčok a všetky boli vydaté. Preto potreboval pokus zopakovať, aby si svoju teóriu overil a potvrdil.
V nasledujúcom výskume preto spolu s tímom vedcov pokusy nielen zopakovali, ale ich aj rozšírili. Do štúdie zahrnuli manželské, aj partnerské dvojice. Navyše sa im podarilo osloviť aj 26 párov rovnakého pohlavia. V danom období však nebolo manželstvo párov rovnakého pohlavia legalizované vo Virginii, takže ani jeden z týchto párov nebol papierovo zosobášený. Napriek tomu sa však polovica párov považovala za manželov a vystupovali tak pred svojimi rodinami, či známymi. Druhá polovica len žila v spoločnej domácnosti.
Všetky páry sa zúčastnili rovnakého pokusu. Jedna osoba si ľahla pod skener magnetickej rezonancie, odkiaľ videli obrazovku počítača, ktorá im napovedala, že sa blíži možné ohrozenie, elektrický šok do členka. Niektoré náznaky signalizovali 20 percentnú šancu, že príde šok, iné 0 percent. Počas pokusov držali účastníci ruku svojho partnera, ruku cudzinca alebo čelili hrozbe sami.
Výsledky opätovne potvrdili predchádzajúce zistenia. Ak sa držali za ruku manželia, hypotalamus ženy alebo muža reagoval na hrozbu elektrického šoku pokojne v porovnaní s reakciou, keď zvierali ruku cudzinca alebo boli pri pokuse sami. Veľkým prekvapením však bolo, že rovnaký výsledok vedci zaznamenali aj pri partneroch rovnakého pohlavia, v prípadoch, kedy sa oni sami považovali za manželov, hoci zákonne zosobášení neboli, a teda legálne boli na tom úplne rovnako s partnermi žijúcimi pod jednou strechou. J. Coan to ohodnotil tak, že je evidentné nastavenie párov, ktoré sú alebo sa vnútorne považujú za manželov a tých, ktoré spolu zdieľajú domácnosť. Manželské i partnerské dvojice boli rovnaké, čo sa týka dĺžky vzťahu a spokojnosti v ňom. Kľúčové bolo, ako sami svoje vzťahy vnímajú.
Mozog neakceptuje partnerský zväzok úplne
Tvrdenia nezosobášených párov, od ktorých často počuť: „My spolu len žijeme a sme tak maximálne spokojní,“ znamenajú, že neprijali skutočný záväzok spolunažívania. Ľudia v nich si udržujú emocionálny odstup od seba. Necítia sa zviazaní. Podľa J. Coena, je práve takýto postoj signálom pre mozog, že sa nemá podeliť o stres so svojou druhou polovičkou. Inými slovami, ľudia, ktorí sa zdráhajú zaviazať sa, nedôverujú úplne svojmu partnerovi.
Aj J. Coean však priznáva výhody spolunažívania. Prinajmenšom je to vraj lacnejšia záležitosť, keď dvaja dospelí vedú spoločnú domácnosť v porovnaní s tým, ak by sa museli starať každý o svoju domácnosť.
Na druhej strane však výsledky pri skúmaní homosexuálnych párov preukázali, že výhody manželského spolužitia nie sú o papieri. Ide skôr o to, akú váhu spoločnému záväzku účastníci prikladajú. Manželstvo stojí, podľa J. Coena na základoch dôvery a spoľahlivosti. Aj páry, žijúce v jednej domácnosti si môžu dopriať pohodu manželstva, ale J. Coen vraví, že je menej pravdepodobné, že tí, ktorí si zvolili spolužitie namiesto manželstva si vybrali dobrovoľné „uväznenie“. „Manželstvo je svet so známymi sankciami, ktorý dáva partnerovi najavo záväzok, veľmi silný záväzok, taký, z ktorého sa ťažko vyvliecť. To je to, čo mozog hľadá.“
