Pri dnešnom boome alternatívnych vzdelávacích inštitúcií, ktorým sa dostáva široký priestor aj v našich médiách, obchádzame jeden z jeho vážnych negatívnych dôsledkov, ktorý môže v blízkej budúcnosti spôsobiť významné problémy a paradoxne znižovať celkovú vzdelanosť populácie. Je ním sociálna nerovnosť premietnutá do (ne)rovnosti šancí.
Riaditeľ českej spoločnosti SCIO Ondřej Šteffl sa na konci minulého roka zamýšľal nad tým, ako bude vyzerať budúcnosť vzdelávania a dospel k názoru, že inštitucionálne vzdelávanie, ako ho poznáme dnes, je vyčerpané a postupne ho nahradia alternatívne formy štúdia.
Alternatívnemu vzdelávaniu prisudzuje stále väčšiu váhu väčšina odborníkov z tohto odvetvia. Súvisí s ním ale jeden podstatný problém, ktorý sa objavil v diskusii pod článkom, a s ktorým autor v ďalšom blogu polemizuje. Alternatívne vzdelávanie totiž nereflektuje úsilie o rovnosť šancí, ktoré je jednou z priamych reflexií demokratického usporiadania spoločnosti. Logicky teda dochádza k odzrkadleniu sociálnych rozdielov do úrovne vzdelania detí. Tento fakt si ale podľa Šteffla odporuje s opakovanými výsledkami medzinárodných výskumov, z ktorých vyplýva, že najlepšie výsledky v testovaní žiakov pravidelne dosahujú krajiny, ktorým sa najlepšie darí stierať vplyv sociálnych rozdielov na úroveň vzdelania dieťaťa. Vzorným príkladom, často zmieňovaným v slovenskej verejnej diskusii, je Fínsko.
Sociálna nerovnosť premietnutá do nerovnosti šancí bola pritom vždy jedným z najsilnejších argumentov pre existenciu štátneho bezplatného školstva. Zo svojho štatútu má zabezpečovať rovnakú minimálnu úroveň dosiahnutého vzdelania a poskytovať tak dostatočný základ pre ďalší život a rozvoj osobnosti žiaka.
Na príspevok pána Šteffla zareagoval aj publicista Petr Koubský, ktorý problém verejného školstva pomenoval ešte širšie. Tvrdí, že školstvo má približne rovnaký problém ako médiá (najmä tlačené), teda neschopnosť zareagovať na dynamické zmeny v šírení informácií.
K zániku verejného školstva ako takého je preto skeptický. Navrhuje riešenie, v ktorom by školy zostali zachované, no ich poslanie by sa zmenilo. Keďže najväčší problém vidí v enormnom množstve informačných zdrojov aj informácií, školu budúcnosti vidí ako účinný filter, ktorý dokáže mládež pripraviť práve na výzvu, s ktorou dnes zápasí veľká časť spoločnosti, špeciálne zmienené médiá a pedagógovia. Na konci svojho článku myšlienku zhrnul takto: „Chcete dělat špičkovou školu? Proveďte žáky informační potopou, nastavte správně množství poskytovaných informací, vyberte je a předejte. Méně je více: nikdy to nebyla hlubší pravda než dnes.“
Na tomto mieste nie je možné s konečnou platnosťou vyhlásiť, ktorý zo spomínaných názorov je bližšie k budúcej realite. Každopádne sa zdá byť správne, aby štát inicioval minimálne podstatné zmeny vo svojom školskom systéme a kriticky prehodnocoval dnešnú situáciu, nastavené osnovy i ciele vzdelávania. A v rámci svojich možností takisto podporoval v maximálnej miere aj alternatívne projekty, ktoré krajine do budúcna zabezpečia čo najviac kvalitných ľudí v odboroch, ktorých potreby štátne školstvo nestíha reflektovať.
K prevencii následkov sociálnej nerovnosti na vzdelanie mládeže sa tiež stavajú obaja autori rôzne. Koubský vidí ako nástroj takejto prevencie stále štátnu školu, ktorá však okrem zmeny systému vyžaduje najmä rekvalifikované personálne obsadenie. Šteffl zase navrhuje využívanie možnosti cielenej podpory žiakov zo sociálne slabších rodín, napríklad zavádzaním bezplatného internetu, či zabezpečením notebookov zo štátnych zdrojov.
Efektívnejšie na prvý pohľad určite pôsobí systémová zmena školstva, ktorá si však vyžaduje nepomerne dlhý čas, (najmä politickú) vôľu a energiu. V porovnaní s nákupmi notebookov, či iným ťažko kontrolovateľným sponzorovaním sociálne slabších však najmä na slovenské pomery pôsobí oveľa reálnejšie. Podstatné stále zostáva ale hlavne to, aby sa na Slovensku začalo diať aspoň niečo.
