O tureckých pedagógoch a štúdiu turizmu na turecký spôsob, ale aj o návode, ako zadarmo preniesť batožinu nad hmotnostným limitom, sme sa porozprávali so Slovenkou Annamáriou Ballovou, ktorá si na štyri mesiace odskočila zo štúdií v Českej republike. V tureckom Çanakkale strávila letný semester cez program ERAZMUS.
Ako dlho a kde si bola na študijnom pobyte v Turecku?
Strávila som tam štyri mesiace – jeden letný semester cez program Erazmus, od februára do júna. Moja hosťujúca univerzita má sídlo v Çanakkale, približne päť hodín autobusom od Istanbulu. Vycestovala som počas 2. ročníka bakalárskeho štúdia na Sliezskej univerzite v Opave, odbor Turizmus a hotelový manažment.
Prečo si si vybrala Turecko?
Na našej škole sme mali cez Erazmus na výber Turecko a Bulharsko. Známi a kamaráti z vyšších ročníkov, ktorí sa zo študijného pobytu vrátili, si práve Turecko nevedeli vynachváliť. Povedala som si, že to tiež skúsim. S dokumentmi to nebolo komplikované, škola mi vyšla v ústrety a pomohla veľa vybaviť, ja som si musela vybaviť pas a zaobstarať víza.
Čo všetko bolo nutné vybaviť?
V Opave o týchto možnostiach mnoho študentov ani netušilo, takže som to nemala veľmi ťažké, keďže konkurencia bola nízka. Výber prebiehal formou interview pred komisiou, ktorá hodnotila moje jazykové predpoklady. V tom čase bola moja angličtina slabšia, rozhovor bol o tom, prečo chcem ísť do Turecka a prečo chcem ísť na semester do zahraničia. Tiež sa pýtali, ako som na tom s turečtinou, povedala som pravdu. V tom čase som z tohto jazyka nevedela nič, veď som v Turecku nikdy predtým nebola.
A čo štipendium? Stačilo ti?
Len čiastočne. Na štyri mesiace som dostala 1100 eur a z toho som si musela zaplatiť aj letenky. Našťastie, rodičia ma podporili, potrebovala som k štipendiu približne 500 eur naviac. Ubytovanie je drahšie aj kvôli tomu, že cudzincom dávajú vyššie ceny, ale potraviny sú omnoho lacnejšie.
Bola v tvojom univerzitnom meste česká alebo československá komunita?
Slovenka som bola jediná, ale vycestoval so mnou aj spolužiak Čech a spolužiačka, tiež Češka. Ešte pred odchodom sme sa dohodli, že si spolu nájdeme ubytovanie. Celý čas sme trávili spolu aj sme boli spolubývajúci.
Čo by Annamária na základnej a neskôr na strednej škole povedala na nápad študovať v zahraničí?
Na základnej škole som bola princeznička a držala sa maminej sukne, v tom veku by mi ani nenapadlo vycestovať a určite by som neverila, že budem niekedy v budúcnosti tak veľa cestovať. Na strednej som už koketovala s myšlienkou cestovať a spoznávať cudzie kraje intenzívnejšie, a to aj kvôli tomu, že som chodievala navštevovať sestru, ktorá sa vydala do Nemecka. Tam som aj mala prvý kontakt s Turkami.
Rodičia sa nebáli pustiť ťa tak ďaleko?
Povedali, že ma podporia v akomkoľvek rozhodnutí. Môj otec pracoval ako kamionista, stretol tureckú rodinu v situácii, keď bol v núdzi a pomohli mu. Aj kvôli tejto skúsenosti sa o mňa neobávali. Sestra ma ale pred odchodom upozorňovala, nech si dávam pozor, v tom čase prebiehali protesty v istanbulskom mestskom parku.
Ako vyzerali tvoje dni v škole?
V triede sme boli šestnásti z rôznych krajín a vyučujúci boli domáci z Turecka. Výuka bola v areáli kampusu, kam sme dochádzali autobusmi, stretávala som teda aj tureckých študentov, mali záujem rozprávať sa s nami, priateliť sa, pomôcť v prípade potreby. Vyučovanie sme mali trikrát do týždňa, v pondelok dva predmety, v utorok jeden a vo štvrtok, kedy bol kurz turečtiny. Event manažment, manažment a marketing, úvod do turizmu. Hodiny som si veľmi užívala, naši vyučujúci boli z praxe, (sprievodcovia, majitelia cestovných agentúr s medzinárodnými skúsenosťami) oproti vyučovaniu na domácej univerzite to bol markantný rozdiel, zdali sa mi skúsenejší ako naši pedagógovia doma a aj anglicky hovorili na vyššej úrovni.
Hodiny tureckého jazyka boli dosť zábavné, keďže náš prednášajúci mal slabú angličtinu, ale bral vyučovanie systematicky a celkom to šlo. Ak by som v Turecku ostala dlhšie, určite by som sa naučila lepšie, takto ovládam len základy, zvládnem jednoduchú konverzáciu, napríklad sa viem spýtať na ceny na trhu.
Do školskej jedálne sme mali ďalšiu študentskú kartu, obed stál v prepočte asi euro, táto karta sa dala použiť aj na vstup do univerzitnej knižnice a tiež sa používala na preukázanie totožnosti pred vstupom do kampusu, keďže každý autobus musel zastaviť a bezpečnostní pracovníci kontrolovoli pasažierov. V meste sme používali MHD kartu, na ktorú sme si nabili kredit.
Zvykala si si dlho v novej krajine? Nebolo ti smutno za domovom?
Chýbala mi rodina aj priateľ, ale s ním to bolo komplikované, bol žiarlivý, hoci nemal dôvod. Na každom peknom mieste som sa vyfotila s papierom, kde som mu napísala odkaz a fotografiu mu poslala, ale nestačilo mu to. Ak si aj iní užili Erazmus pobyt ako jeden veľký žúr s rukou hore každý večer, ja som dosť sekala dobrotu, pred polnocou som už bola na izbe a ozývala sa mu, že som v bezpečí. Po návrate som mala niekoľko mesiacov dilemu, ako ďalej pokračovať vo vzťahu, nakoniec som ho ale ukončila a rozhodla sa žiť vlastný život.
Veľkým strašiakom býva uznávanie kreditov a transfer známok po návrate zo zahraniča. Ako to bolo v tvojom prípade?
Záverečné skúšky sme mali vo forme prezentácii, ktoré nám následne ohodnotili. Z turečtiny som mala písomnú skúšku vo forme krúžkovacieho testu. Známkovanie je totožné ako na Slovensku, ale zdvojujú písmenká – napríklad AA, AB, AC. Uznávanie predmetov bol trošku oriešok, zle som si to pozrela skratku jedného predmetu a ten mi po návrate neuznali. Ostatné predmety mi ale uznali ako céčkové (nepovinné). Na konci semestra som sa ale musela vrátiť do Čiech a porobiť niekoľko skúšok, aby som mala dostatok kreditov na postúpenie do vyššieho ročníka. Nemusela som opakovať semester ani ročník, ani platiť školné.
Vedela by si porovanať vzdelávací systém v Turecku a v Českej republike?
Na to som tam bola prikrátko, ale mám kamarátov, čo v Turecku študujú medicínu a sú veľmi spokojní. Turecké univerzity sú zapojené do bolognského procesu, takže majú rovnaký kreditový systém ako v Európskej únii. Ak by sme chceli nájsť nejaké rozdiely, tak možno v trvaní štúdia na bakalárskom stupni, v Turecku sa študuje štyri roky.
Zháňanie a vybavovanie ubytovania v zahraničí tiež veľa študentov odrádza od vycestovania. S čím si sa musela popasovať v Turecku ty?
Prenájom sme si museli si nájsť sami, ale pomohli nám z ESN organizácie v Turecku a dosť pomohlo byť vo facebookovej skupine, ktorá sa zameriavala na tento typ informácii. Prvé ubytovanie bolo v maličkej izbičke, ktorá mala okno do šachty, ale mali sme veľkú kuchyňu, obývačku a balkón. Zavedeným pravidlom bolo ohlasovať mužské návštevy, čo sa ale veľmi nedodržiavalo. Po mesiaci sme sa kvôli nezhodám so spolubývajúcimi vysťahovali. Presťahovali sme sa k Turkovi, ktorý bol rok predtým na Erazme v Česku. Ten nám ukázal svoju zbierku pív z Česka aj nám púšťal jeho obľúbené české pesničky. Takže poznal našu kultúru a očakávania a tam som bývala až dokonca.
Dalo sa zvyknúť si na turecké jedlo?
Tureckú stravu zbožňujem! Jedlo som si tam užívala, jedla som veľa a pravidelne, päťkrát denne a napriek tomu som tam schudla päť kíl. Ich strava je veľmi zdravá, jedla som veľa jogurtu a zeleniny, ovocia. Ráno nepijú kávu, ale čaj (a majú preň totožné slovíčko – čaj). Kávu pijú po obede alebo popoludní. Je veľmi sladká, a po vypití veštia z kávovej usadeniny. Mne vyveštili, že sa vydám do roka, ale to sa nesplnilo. Pri ďalšej príležitosti mi predpovedali veľa peňazí a cestovania a do tretice to bola komplexnejšia veštba o troj-štvorročnom osobnom zápase, po ktorom príde muž, vezme mi moju pravicu, a to bude znamením, že sme obaja vyhrali.
Z tvojich slov znie veľké nadšenie a vyzerá to, že si počas svojho študijného pobytu nechala v zahraničí kus srdca.
Do Turecka som prišla bez očakávaní, a bola som veľmi prekvapená, aká nádherná krajina to je, koľko prírodných, historických a kultúrnych pamiatok majú. Ľudia sú nápomocní, milí a priateľskí, hoci pred odchodom som sa trošku bála, aké to bude žiť v moslimskej spoločnosti. Musím ale povedať, že Turci sú skvelí ľudia, vyznávajú umiernenú verziu islamu.
Náš turecký spolubývajúci nám poukazoval rôzne kúty svojej krajiny, rôzne mestá – Efezus, Bursa a ďalšie. Cestovali sme hlavne autobusmi, majú vynikajúci prepracovaný systém, všetky
Doteraz som v kontakte s ľuďmi z Turecka, najmä so spolužiakmi odtiaľ. Minulý rok sme sa stretli na letnom festivale v Česku, Turci prišli na Colours of Ostrava. Veľmi sa im to páčilo, hlavne celá festivalová atmosféra, v čase keď sme festivalovali, v Turecku prepukol puč. Do Turecka sa určite chcem vrátiť. Doteraz sledujem správy odtiaľ, všetky politické zmeny.
Čo ti po návrate domov z Turecka najviac chýbalo?
Jedlo. Bývali sme v prístave, celá tamojšia atmosféra, vôňa z ranných pekární. Tiež som rybárčila, ale chytila som len štyri rybky, mrzla som, bolo zlé počasie. Pila som červené víno na brehu a triasla sa pri udici. Náš turecký spolubývajúci ich potom pripravil a pochutili sme si.
Chýba mi tiež ich tradícia raki stolov. Raki je alkoholický nápoj, ktorý sa pije riedený s vodou, na stole je okrem neho veľa rýb, sladkosti ako baklava a ďalšie, hríby, paprika, rôzne druhy syrov, cacik -ich obdoba tsatsiki, vodný melón, mrkva s cesnakom a jogurtom, džbány s vodou. Celé tie podvečery od prípravy až po sedenie za stolom, kde sa veľa je, zapíja sa raki a vodou. Tieto veci mi chýbajú. Za stolom sme viedli dlhé debaty, počúvali tureckú hudbu, tancovali v kruhu.
Odchod z Turecka bol teda asi ťažký, však?
K tomu mám zábavnú historku. Mala som 10 kíl nadváhy batožiny a žiadne peniaze. Keď som ju odvážila a zistila, že je to nad limitom, odišla som ku košom a začala triediť veci a vyhadzovať lieky a iné menej hodnotné veci. Jeden pracovník bezpečnostnej služby ma pozoroval a všimla som si, ako na mňa pozerá. Po vytriedení som kufor zatvorila a znova šla k váham, ale stále som mala priveľa. Začala som sa teda s ním rozprávať a povzdychla som si, aké je ťažké po štyroch mesiacoch opustiť Turecko bez nadváhy v batožine. Spýtal sa ma, kde som bola tie štyri mesiace a čo som tam robila, a tiež, či mám rada ryby. “Jasné, ryby mi chutia, najlepšie s raki!” Na to ma objal a vyhlásim, že som ich, že poznám tureckú kultúru a podišiel k pracovníkom letiska, ktorí mali na starosti váženie batožiny, a vybavil mi, že som neplatila nič.
Čo všetko si v tej batožine vlastne mala?
Priniesla som veľa tradičné turecké cesto na prípravu gozleme, pretože na Slovensku nič také nemáme. Typické turistické suveníry a turecký čaj a kávu.
