Ivan pochádza z východu Slovenska, ale vysokú školu študuje v Česku. V rozhovore o svojom študijnom pobyte v zahraničí prezradil, či je Turecko bezpečné, aký je život v moslimskej krajine, či štipendium stačí, spomenul tureckú kávu i víno aj tureckých metrosexuálov. Poradil, ako si vybrať tureckú univerzitu a podelil sa o svoje osobné postrehy o tureckej mentalite a mnohom inom. Bakalára absolvoval v odbore Politológia a bezpečnostné strategické štúdiá so špecializáciou na islamský radikalizmus.
Ako dlho si bol v Turecku?
355 dní, pretože 356-ty deň mi už nevedeli preplatiť. Od septembra do septembra, pôvodne na jeden semester, potom som predĺžil o ďalší, a následne som sa dohodol s učiteľom, že aj cez leto. V čase vycestovania som mal skončený prvý ročník magistra na Masarykovej univerzite v Brne, išiel som v druháku. V Česku som študoval program Sociológia, v špecializácii Sociálna a kultúrna antropológia a na študijnom pobyte som bol na tureckej katedre sociológie.
Išiel som z českej univerzity, v mojom meste Isparta neboli žiadni Slováci, ale Česi a ďalší zahraniční študenti áno. Isparta je mesto s gréckou minulosťou, preto aj to meno. V minulosti tam žili kresťania, teraz moslimovia, je to celkom konzervatívne prostredie.
Prečo si si vybral Turecko?
Pretože to bola krajina najďalej od Európy, na Erazmus sa dá ísť len do dvoch moslimských krajín – Bosna a Hercegovina alebo Turecko. Chcel som ísť k Blízkemu Východu a ďaleko od Európy.
Čo bolo pre teba najväčším prekvapením?
365 dní do roka čerstvá zelenina, super jedlo. Turecko bolo po Marshallovom pláne zeleninárom Európy, akurát v súčasnosti Európska únia nerada odtiaľ dováža, ale miestna zelenina je nebo v papuľke. Čo sa týka prístupu k prvotným potravinám, je to prvá trieda.
Turci veľa hulákajú, ak nevedia vyriešiť problém, kričia. Aj po uliciach, ženy po mužoch a muži po ženách tiež. Muži sú záletníci a ženy veľmi žiarlivé, aj muži žiarlia. Nečakal som, že Turecko bude také dobré, ako bolo. Oproti iným krajinám tam nie je veľký kultúrny šok, teda pre tých, čo už majú niečo nacestované. Turecko nie je určite Saudská Arábia ani Irán, ani Afrika. Niekedy je na tom lepšie ako balkánske krajiny v Európe, najmä čo sa týka infraštruktúry. Teraz mám na mysli západ krajiny, východ Turecka je, nielen čo sa týka bezpečnosti, odlišný.
Mal si s Turkami kontakt pred Erazmom?
V Čechách na štúdiu som stretol tureckých študentov, na univerzite. S Azerbajdžancom som chodil do školy a o nich sa hovorí, že sú to východní Turci. Veľa mi porozprávala sestra, ktorá žila v Nemecku a sťažovala sa na Turkov. Že sú leniví, divokí, veľa pijú, síce sú moslimovia, ale alkohol si dajú, bravčové by tiež nemali, no dobrú šunku neodmietnu, hodnotila ich povrchnosť. Osobne nemôžem povedať, že by Turci boli povrchní. Turecko ale naozaj nie je Blízky východ, ani moslimský svet, sú veľmi blízko Európe, ale nie sú Európa.
To, čo sa o Turecku hovorí, že je to most medzi Východom a Západom a zároveň most medzi kresťanskou a moslimskou kultúrou, platí. Jasné, Turci nemajú vysokú toleranciu na alkohol, dajú si tri pivá a už majú veľkú zábavu, ale aby sa bavili, alkohol nepotrebujú. Takže sestrin odhad o ich divokosti sa mi potvrdil. A vedia si vychutnať jedlo, ak im niečo chutí, naložia si. Nehorázne obžerstvo, majú radi dobré jedlá. Nikam sa neponáhľajú, život nechávajú plynúť, proste mentalita prímorského národa.
Počas študijného pobytu ma navštívili sestry, dokonca dvakrát, mama aj kamaráti.
Čo všetko bolo nutné vybaviť pred odchodom?
Moja univerzita hostí veľa Erazmákov, takže na oplátku možno vycestovať takmer všade. Chceli v angličtine výpis známok a motivačný list. Písal som, že ma zaujíma islamský svet a mimoeurópska kultúra, že už mám nejaké skúsenosti a chcem si ich prehĺbiť. Opísal som môj záujem o ekonomickú antropológiu a materiálnu kultúru – rozmenené na drobné – remeslá a miestna produkcia.
Musel som mať cestovné poistenie vrátane zdravotného, pretože Turecko nie je súčasťou Európskej únie, treba niekoľko dokumentov naviac oproti Erazmu v členských krajinách. Potreboval som vybaviť povolenie na prechodný dočasný pobyt.
Ako prebiehala výuka?
Niektorí učitelia v Turecku nevedia anglicky a angličtinu si cvičia na študentoch, ale tí tiež nie vždy vedia perfektne anglicky. Našťastie, mal som učiteľov, čo vedeli obstojne, až na učiteľa turečtiny, čo bol Iránec, to bolo dosť slabé.
Moje hodiny boli viac-menej individuálne, chodil som na konzultácie v dĺžke 45-60 minút. Prvá vec na stole bol turecký čaj alebo káva, porozprávali sme sa sa o zaujímavých témach – mal som predmety ako Sociálna štruktúra Turecka (rôzne etnicity a regióny). Prednostne som sa zaujímal o trhy a pohyb lokálnych výrobkov. Miestne trhy fungujú interne, čo sa tam vypestuje a vyprodukuje, sa prenesie alebo exportuje a predá, vo veľkom množstve prípadov sú sebestační. Tiež som mal Sociológiu genderu, predtým ma to nikdy nezaujímalo, na mieste som dostal veľa literatúry, a potom sme sa rozprávali o nerovnosti tureckých mužov a žien. Ďalší kurz bol o kritike vzdelávania. Musel som si načítať literatúru vopred, potom diskutovať o formálnom vzdelávaní, čo sa robí zle. Predmet Urbánny rozvoj a miestna ekonomika učil pedagóg, ktorý študoval v Amerike, písal veľa o tureckej byrokracii a ako funguje na miestnej úrovni – to som potom aplikoval na miestne trhy.
Dali sa skúšky zvládnuť?
Absolvoval som ich formou odovzdania seminárnych prác. Boli sme dvaja zahraniční študenti, a keďže takmer všetky hodiny som mal individuálne, nikto nechcel riešiť skúšky ani testy. Hodnotenie majú ako my v Európe od A po Fx, vzdelávanie štandardizujú podľa Bolonskej zmluvy, s kreditmi je to v poriadku. Uznávanie predmetov prebehlo bez problémov, mal som viac kreditov, než som potreboval, nič som nemusel dorábať.
Po roku si z turečtiny čo-to musel pochytiť. Zvládaš bežnú komunikáciu?
Pouličnú turečtinu stále ovládam, som schopný dohodnúť sa, vykomunikovať si cestu. Majú jednoduchú výslovnosť, číta sa tak ako sa píše, ale gramatika je výrazne odlišná. Niekoľko slov má aj slovenčina spoločných s tureckým jazykom. Tretina slovnej zásoby je arabská, ďalšia tretina iránska a zvyšok turecká.
Stačilo ti štipendium?
Mám nízky životný štandard, neutrácam veľa, stačilo mi bohato, ušetril som tak 30%. Na mesiac to vychádzalo 400 eur, najviac som míňal na ubytovanie, platil som približne 400 tureckých lír, v prepočte asi 100 eur. Majú tri úrovne dane: normálnu, špeciálnu – napríklad na elektroniku a alkohol, zníženú – na jedlo a super zníženú – na verejnú dopravu (1-2%), lístok stál 1-2 líry a trajekty z ostrova na ostrov pár lír.
Dalo sa popri škole brigádovať, privyrobiť si?
Oficiálne je to zakázané, ale dá sa. Ako učiteľ angličtiny alebo turisticky sprievodca. Dobrovoľne som chodil pomáhať na farmy, chcel som viac zistiť viac o miestnych trhoch, ako to celé funguje. Otec môjho kamaráta mal veľkú farmu, pestoval pomaranče.
Potom som pracoval na mandľovej plantáži, vypomáhal som aj v jednej ekodedinky a najviac som pracoval pre jedného veľkého miestneho vinára. Pán vinár bol veľmi bohatý, a keď videl, že pracujem dobre a rozumiem turecky, dosť sa postaral, dal mi nejaké peniaze, kúpil lístok. Môj úmysel nebol pracovať pre peniaze, ale kvôli získavaniu informácii o miestnom hospodárstve.
Ako funguje turecká infraštruktúra pre študentov?
Záleží od polohy, veľké rozdiely sú medzi východnou a západnou časťou, ale Turecko posledných 20-30 rokov buduje na neuveriteľnej úrovni. V meste, kde som študoval, verejná doprava funguje vynikajúco. Študentská jedáleň bola lacná, ale slušné jedlá, ceny tak tri líry za obed, nabíjal som si kredit na svoju študentskú kartu a ňou som platil. Študentská karta sa dala použiť aj na cestovanie MHD-čkou a na zlacnené vstupy do múzeí a galérií.
Raz som navštívil nemocnicu, potreboval som ošetrenie od zubára, prišiel som, zaplatil, vybavili, nehovorili síce anglicky, len trochu, ale stačilo. Platil som v hotovosti, moje cestovné poistenie mi to spätne preplatilo.
Ako si si zohnal ubytovanie?
Na začiatku sme mali vybavené ubytovanie cez tureckú stranu. Prvý polrok som býval v izbe, kde sme boli dvaja - so študentom z Bulharska, ktorý mal turecké korene. Nevedel ani anglicky a po turecky a rusky veľmi biedne, nechával po sebe neporiadok, vôbec neupratoval, typický balkánsky mačo, o ktorého domácnosť sa zvyčajne stará mama alebo sestra. Nemienil som po ňom upratovať, ale po pol roku on odišiel preč, a ja som sa presťahoval s Poľkou, Čechom a Turkom do iného domu.
Čo slovenské ti v Turecku počas dvoch semestrov chýbalo?
Lacný alkohol, bravčové. Musím povedať, že to bolo vynahradené niečím iným. Problémom bolo, že si nemožno priviezť vlastný telefón, pretože telefóny privezené zo zahraničia do Turecka sú po troch mesiacoch zablokované.
Vysoké dane sa vyrubujú na dovezené produkty. Sami si chcú všetko vyrábať, môžu si to dovoliť a za prijateľnú cenu. Dovezená elektronika a autá sú v porovnaní s východnou a strednou Európu drahé, rovnako aj mobilné telefóny. Dovoz iPhonov je neželaný, ak si ho ale niekto chce kúpiť, môže, zaplatí ale vysokú daň, alebo si ho privezie a vysokú sumu za daň zaplatí tak či tak. Ak človek ostáva viac ako tri mesiace, potrebuje povolenie na pobyt a vtedy automaticky dostáva daňové číslo. Ním rieši poplatky. Odblokovanie telefónu stálo tuším sto lír, 30-40 eur.
Čo ti z Turecku po návrate v Európe chýbalo?
Lacné super jedlo, 365 dní do roka sme mali čerstvú neuveriteľne lacnú zeleninu, šaláty. Hlavne na trhoch, a hlavne pretože som študoval v malom prímorskom meste, v Istanbule je to iné. O Turkoch sa hovorí, že sú leniví. Skutočne sú neefektívni, čo je spôsobené ich mentalitou: neponáhľajú sa, ak zmeškáš, nestresuj sa, všetko sa dá stihnúť. Zvykli si na byrokraciu, život berú jednoducho. Po návrate mi chýbal ten prístup k životu – ľahkosť bytia. Samozrejme, aj tam je stres, ale nie ako v Európe, kde sa všetci naháňajú za peniazmi.
Vedia Turci, kde je Slovensko? Čo Turci a naša história?
Poznajú Poľsko, Nemecko a Čechy, majú radi futbal, takže im Česko ani Slovensko nie je neznáme. Stále si mýlia Československo, ale majú aspoň predstavu. Odkaz Osmanskej ríše ako najväčšej moslimskej ríše na svete, čo platilo v 15.-16. maximálne 17. storočí, je pre nich stále živý. Islam bol v Európe stotožňovaný s Osmanskou ríšou, aj keď táto posledné dve storočia zanikala. Oni vedia, že ich ríša siahala až na Slovensko a že od nás brali janičiarov a vtipkujú, že máme možno spoločné korene – najmä pri Iznikku, malom meste, kde bola v minulosti oblasť janičiarov a prostitútok, navzájom si tam nadávajú do bastardov.
Ak by si sa mohol rozhodnúť ešte raz, išiel by si znova? Komu by si Turecko odporučil na študijný pobyt?
Mám podanú žiadosť ísť ešte raz do Turecka, tentokrát ale do nejakého väčšieho mesta. Tentokrát som si mohol vybrať až z 15-tich miest. Rozmýšľal som aj o Adanou, východným mestom známym ako turecké Miami, hoci má veľkú kriminalitu, je na hraniciach so Sýrou a vlastne je to už Kurdistan, ale mne sa tam páčilo.
Pokiaľ chce mať človek v Turecku taký život ako ja, treba ísť do menších miest – iSparta, Konya (tam sa mi veľmi páčilo) na západ krajiny. Sú liberálne mestá, kde si na svoje prídu aj tí, čo potrebujú žúr každý deň – Antalya alebo Izmir. Skôr záleží od univerzity, nie všetky sú kvalitné, najmä v Istanbule a Ankare sú vynikajúce školy aj s dobrým umiestnením vo svetových rankingoch. Na druhej strane majú dobré univerzity vysoké nároky na študentov, aj zahraničných.
Sleduješ aktuálne dianie na tureckom území? Ako bezpečne si sa cítil v Turecku?
Keby som sa tam teraz dostal, nebude to rovnaké, pretože puč, ktorý tam bol a prezident Erdoğan posilňuje svoju moc a zbavuje sa ľudí, ktorí ho kritizujú. Viem, čo sa tam deje a je mi to ľúto. Aj niektorí moji tureckí kamaráti chcú odtiaľ kvôli puču odísť. Žiaľ, Turci majú svojho prezidenta radi, hoci má menej podpory než má moci. Turecký parlamentný systém sa dosť rozvinul, na rozdiel od slovenskej strany Turci vedia, že ak majú v parlamente 3-4 strany, vytvoriť koalíciu bude náročné.
Istanbul je problematický, je to síce dosť konzervatívne mesto, tam by som sa bál metra, je tam tunel pod morom, nepohyboval by som sa často na miestach, kde by hrozil útok. Problematické sú miesta reprezentujúce tureckú vládu – ako pri vražde vrchného tureckého prokurátora – to bol politicky orientovaný teroristický čin proti tureckej vláde, mohli predsa zaútočiť v Bruseli.
Medzi kamarátmi boli žartíky, že som káfir (heretik) v moslimskej krajine, ale mysleli to v dobrom.
Na západe krajiny sú krásne miesta a teroristom sa tam neoplatí útočiť. Sú tam Kurdi a Islamský štát a títo robia problémy v Istanbule a Ankare. Vždy však treba pamätať na to, že kdekoľvek sa môže udiať čokoľvek. Na východe krajiny je situácia komplikovanejšia a riskantnejšia, tam sa treba vyznať a pripraviť, určite to nie je oblasť pre neskúsených študentov alebo cestovateľov. V súčasnosti sa už na východ s najväčšou pravdepodobnosťou zahraniční študenti neposielajú vôbec. V čase môjho pobytu sa v tejto oblasti už začala sprísňovať bezpečnosť, sám som zrušil výlet k jazeru Van práve z týchto dôvodov.
Čo by mali ľudia vedieť o Turecku?
Nežijú tam ťavy, ako si myslia turisti. Neprežili by, majú ich len na turistických miestach. Ťavy žijú po oblasť Sýrie, v Anatolii žijú malé turecké kone. Choďte a ochutnajte všetko jedlo. Zistiť, aké sú chute neštandardizované Európskou úniou. My sme zvyknutí na niečo úplne iné, tam je stále chuť individuálnych mliečnych výrobkov.
Samozrejme, treba sa pripraviť na volanie k modlitbám päťkrát do dňa, niektorí sa modlia aj na ulici, len sa zastavia a pomodlia. Ramadán je niečo iné, záleží ale od mesta. Termín tohto celomesačného sviatku sa posúva, a keďže aj Turecko má štyri ročné obdobia, niekedy býva v lete, inokedy v zime. Byť v Turecku cez Ramadán v lete nie je najideálnejšie, ale nemyslím si, že by v turistických oblastiach niekto zaútočil na turistu kvôli nedodržiavaniu pravidiel, aj dosť Turkov nedodržiava Ramadán.
Turci sú mačovia voči ženám, ale nemyslím si, žeby to na západe Turecka bolo horšie ako v európskych krajinách, ktoré ešte nemajú rovnosť žien a mužov dotiahnutú. Aj tu existuje domáce násilie na ženách, najvypuklejšie je to na východe krajiny. Treba byť citlivým, nejsť v krátkych nohaviciach alebo sukni do mešity, a to nielen dievčatá, ale aj chlapci. Pri mori sa to toleruje. Vo vnútrozemí nie je dôvod chodiť v plavkách alebo veľmi krátkom oblečení. Nikto ťa nenapadne bez príčiny a hneď z fleku, ale budú sa pozerať, že je im to nepríjemné.
Nikdy ale nebol problém s riflami, tetovaním ani piercingmi. Chalani mávajú tetovania, mnoho z nich sú metrosexuáli, chodia do posilňovní, navštevujú holičstvá a kaderníctva každý druhý týždeň, potrpia si na oblečenie. Ale aj tu je výrazný rozdiel medzi vidiečanmi a ľuďmi žijúcimi v mestách. Vidiecki Turci sa presadzujú najmä vo wrestlingu, sú fyzicky veľmi zdatní.
Navštívte miestne trhy, sú neuveriteľné rozvinuté, niektoré majú až 600-ročnú tradíciu a dodnes sa stretávajú obyvatelia dedín každú nedeľu, prinášajú svoje produkty a obchodu.
