Senecov recept na upokojenie úzkostnej mysle

Každý z nás z času na čas pocíti úzkosť. Neurčitý pocit niečoho zlého, napätie, zvieranie žalúdka, pocit tlaku v hlave, obavy, nutnosť stále myslieť na to, čo sa môže stať, bezradnosť... Poznáme to všetci.

Čoraz viac ľudí trpí úzkosťami. Tie sa však zakladajú na strachu z udalostí, z ktorých väčšina sa nikdy neodohrá. Úzkosť je nepríjemný emočný stav, ktorého príčinu nie je možné presne definovať. Je to pocit, akoby sa niečo ohrozujúce malo stať, ale postihnutý si neuvedomuje, čo by to vlastne malo byť. Je v stave pripravenosti na nebezpečie. Prežíva stresovú reakciu. Strach môžeme definovať ako emočnú a fyziologickú reakciu na konkrétne nebezpečie. Strach má teda na rozdiel od úzkosti konkrétny objekt. Intenzita úzkosti i strachu môže byť rôzna. Môže sa prejaviť len miernou nepohodou alebo nervozitou, na druhej strane stavom hrôzy a paniky. Úzkosť môže prebiehať nenápadne alebo sa môže prejaviť v záchvatoch

 

Typické príznaky úzkosti:

1. Psychické príznaky:

• pocit ohrozenia
• pocit napätia
• strach
• nadmerné obavy a starosti
• potiaže s koncentráciou
• nespavosť
• nadmerná bdelosť a ostražitosť
• ospalosť
• ľakavosť
• podráždenosť
• pocit vnútorného chvenia
• pocit únavy
• neschopnosť odpočívať
• záchvaty panickej hrôzy

 

2. Somatické príznaky:

• napätie v svaloch
• skrátenie dychu, hyperventilácia
• bolesti chrbta, hlavy, v svaloch,
• tras, cukanie, roztrasenosť
• zvýšená unaviteľnosť
• vegetatívna hyperaktivita
• potenie
• červenanie alebo blednutie
• časté močenie
• hnačka alebo zápcha
• sucho v ústach
• tlaky v žalúdku
• zvracanie
• potiaže s prehĺtaním
• vírenie v žalúdku
• pichanie v srdci, zovretie na hrudi

 

Niektorí psychológovia tvrdia, že ľudia trpiaci úzkosťami sa boja piatich kategórií vecí, pričom len jediná z nich sa zakladá na realite, zvyšné štyri sú imaginárne. Predstavte si to, len 8 percent času venujeme obavám, ktoré sú opodstatnené, celý zvyšok zaberajú strachy úplne nepodstatné.

 

Kto je najviac ohrozený?

Podľa údajov WHO 20 až 25 percent populácie prežíva v určitom období života nejakú podobu úzkostnej alebo fóbickej poruchy. Ich výskyt vo svete narastá. Začínajú sa v neskoršom tínedžerskom veku, ranej dospelosti alebo v období medzi 20. a 30. rokom. Môžu sa objavovať už v detskom veku. Úzkostné poruchy sú často pridružené k nejakému telesnému ochoreniu, najmä chronickému alebo sú súčasťou iných psychických porúch a chorôb (depresie, drogová závislosť, ochorenia mozgu).

 

Príčiny úzkostných porúch

Úzkostné poruchy sú spôsobené kombináciou biologických, psychologických a enviromentálnych faktorov. Zdá sa, že niektorí ľudia majú na ne genetickú predispozíciu. Ide o zmeny v chémii mozgu – kolísanie hladiny serotonínu (látky, ktorá prenáša emočné informácie medzi mozgovými bunkami). Ľudia, ktorí vyrastali s úzkostnými alebo výbušnými rodičmi, sa môžu naučiť vnímať svet ako nekontrolovateľné a nebezpečné miesto. Spúšťačom poruchy býva často zvýšený stres. Odborníci sa však zhodujú v tom, že stres je len katalyzátorom a samotnú poruchu nespôsobuje.

 

Aj internet spôsobuje úzkosť

Aj keď nám mal život uľahčiť, vedieť, čo sa deje v každej sekunde v každom kúte sveta nám vôbec neprospieva. Denne vidíme katastrofy, ktoré pripravili o život obrovské množstvá ľudí a spôsobili nešťastie, aké si ani nedokážeme predstaviť. Keď to všetko vidíme, začneme sa strachovať o to, že práve my budeme ďalšou obeťou. Čo ak nás zastihne zemetrasenie, čo ak prídu záplavy? Bojíme sa takmer vždy a všetkého možného aj nemožného.

 

Čo nám radí Seneca?

Faktu, že myseľ človeka je príliš často zamestnaná strachom, si bol veľmi dobre vedomý aj stoický filozof Seneca. V jednom zo svojich diel sa vyjadril: „Keď sa zviera ocitne zoči-voči nebezpečenstvu, ujde do bezpečia. Keď však nebezpečenstvo pominie, zviera sa viac nebojí. Človek je však mučený minulosťou a tým, čo sa ešte len môže stať. Pamäť nám slúži príliš dobre a neustále nám pripomína prežitú agóniu a pripravuje nás na ďalšiu.“

 

Seneca narážal na fakt, že nežijeme v prítomnosti, ale neustále sa pohybujeme medzi minulosťou a budúcnosťou, medzi tým, ako nám bolo ublížené a ako nám ešte len ublížené môže byť. Naša predstavivosť nás vie potrápiť omnoho viac, ako samotná realita. Preháňame a očakávame smútok aj tam, kde nemá miesto.

 

Seneca vedel aj to, že ľahšie je niečo povedať, ako vykonať, napísal preto prácu aj o tom, ako rozlíšiť opodstatnený strach od iracionálneho: „Ako často sa stalo niečo neočakávané? Ako často sme niečo očakávali, a predsa sa to nestalo? A ako nám to kedy pomohlo vyjsť v ústrety vlastnému utrpeniu? Aj nešťastie je vrtkavé. Možno príde, možno nie, zatiaľ tu však nie je, tešte sa teda z toho dobrého, čo máte práve okolo seba.“

 

Skutočné šťastie spočíva v schopnosti odpútať sa od minulosti, neočakávať nič budúce, len si užívať daný moment a tešiť sa z toho, čo máme. Kľúčom ku šťastiu je život tu a teraz, bez toho, aby sme sa zaoberali neistotou budúcnosti.