Dvaja ťažko chorí muži ležali spolu v jednej nemocničnej izbe. Met bol po ťažkej operácii očí a hrozilo mu že oslepne. Mark mal vážne problémy s obličkami a potreboval transplantáciu, no nájsť vhodného darcu nebolo také jednoduché. A tak celé dni trávil v opatere nemocničného personálu a čakal, že sa stane zázrak. Jeho posteľ bola umiestnená pri jedinom okne v celej izbe.
Spolubývajúci sa rýchlo spriatelili a aby im ubehol čas, veľa sa zhovárali. Mark ležal pri okne a každý deň hľadiac von z okna rozprával svojmu spolubývajúcemu, čo sa deje vonku za nemocničným oknom. Hoci to jeho nový priateľ nemohol vidieť, lebo mal po operácii obviazané oči, dokázal si to vďaka jeho kvetnatým opisom krásne predstaviť. Hovoril mu o krásnom parku, kde ľudia chodia oddychovať a nádherných kvetoch a farbách, aké im jarná príroda toho roku opäť prichystala. Obaja mali v parku už i svoje obľúbené postavy, ktoré do parku chodievali venčiť svojich psov, zahrať sa s deťmi či na zaľúbené prechádzky. Mark svojmu priateľovi detailne opisoval, čo každý z nich vonku robí a hádali, o čom sa asi dvojice rozprávajú. Mnohokrát sa na týchto príbehoch spolu smiali a ťažký čas bolestí a zotavovania im tak spoločne ubiehal lepšie.
Jedného dňa Met povedal svojmu priateľovi Markovi: „Ďakujem ti, za to, čo pre mňa robíš. Ďakujem, že si sa stal mojimi očami. Veľa to pre mňa znamená.“
Mark iba kývol rukou a povedal: „To nestojí za reč. Ak by si bol na mojom mieste, urobil by si to určite pre niekoho iného rád.“
Jedného dňa prišla do izby sestra, aby Marka odviezla na operáciu. Našiel sa darca a Marka mohli konečne okamžite operovať. Mark už však operáciu nezvládol.
Keď to Metovi sestra oznámila, veľmi sa ho to dotklo. Vôbec nečakal, že by to mohlo dopadnúť inak ako dobre. Niesol to ťažko, lebo za ten krátky čas sa z nich stali skutočný priatelia. Zrazu zostalo v ich izbe neskutočné ticho. Žiadny smiech a veselé historky, ani milenecké drámy odohrávajúce sa za oknom už nikto viac nerozprával. Metovi to veľmi chýbalo. Chcel aspoň na chvíľu zahnať žiaľ a ticho, ktoré v izbe zavládlo a tak, keď do izby vošla sestra, poprosil ju, aby sa pozrela von z okna a aby mu aspoň chvíľu rozprávala, čo vidí vonku v parku.
Sestra odtiahla žalúzie a povedala: „Pane, dnes je vonku krásny deň, svieti slniečko, no žiadny park z vášho okna nevidieť. Za oknom je len stará tehlová stena. To je všetko.“
Met zostal ako obarený. „To nie je možné,“ namietal Met. „Mark mi každý deň rozprával toľko príhod a krásnych i smiešnych vecí, čo sa tam diali. Pozrite sa ešte raz z druhého okna.“
Sestra mu odpovedala: „Pane, v izbe máte len jedno okno. A skutočne za ním nič nie je. Viete, pán Mark bol naozaj výnimočný človek. Hoci trpel veľkými bolesťami, nikdy sa nesťažoval. A veľmi rád rozosmieval ľudí. Ale to ste už určite za ten čas zbadali. Myslím, že presne vedel, prečo robil to čo robil. Chcel vám dodať vieru, že svet je krásny a oplatí sa ho opäť vidieť. A mal pravdu. Máte tam vonku mnoho dôvodov na uzdravenie. Mnoho vecí, ktoré by ste mali opäť vidieť.“
Okolo nás sú vždy ľudia, ktorí prežívajú ťažké osudy, bolesti či sklamania, no nehovoria o tom. Vždy veria, že život je krásny a za každých okolností má zmysel žiť ho naplno a veriť, že všetko bude dobré. Napriek svojmu ťažkému osudu dokážu motivovať a rozosmievať ľudí okolo seba. Sú to tí skutočne silní ľudia, ktorí robia svet okolo nás pestrofarebný.
Inšpirované príbehom The hospital window
