Žil jeden otec, ktorý vychovával svojho jediného syna. Otca poznali ľudia v širokom aj ďalekom okolí, ale o jeho synovi počuli len veľmi málo. Nikto ho nikdy nevidel. Nikdy zo svojho sídla nevychádzal a veľmi zodpovedne sa pripravoval na svoju novú funkciu, ktorú, ako dobre vedel, jedného dňa preberie po svojom otcovi. Počas svojej láskavej vlády si otec o sebe vypočul veľa zlého, a skôr sa ľuďom znepáčil ako zavďačil. Navyše už nebol v takej sile, aby mohol ľuďom prinášať toľko nádeje ako kedysi. Pochopil, že nastal čas stiahnuť sa do úzadia.
Ľudia sa na svojho nového patróna tešili. Počuli, že je mladý a vzdelaný. Vlievali doňho nádej, že premení ich životy v lepšie ako jeho predchodca. Nevedeli sa dočkať, kedy ho uvidia.
Keď nadišiel čas, syn sa spýtal svojho skúseného otca:
„Otec môj, svetovú ekonomiku, politické vedy a medzinárodné vzťahy som študoval celé roky. Viem analyzovať, dedukovať aj reagovať na najvážnejšie problémy tohto sveta. Históriou dýcham, čo som ju preštudoval zo všetkých strán. Povedz mi však niečo o ľuďoch. Tých som počas svojich štúdii do hĺbky nepreskúmal,“ povedal syn.
„Ľudia,“ začal otec a zhlboka si vzdychol.
„Ľudia ,milý synak, sú spoločenské bytosti a potrebujú jeden druhého ako polia potrebujú vlahu, aby zrodili úrodu,“ rozhovoril sa otec.
„Ľudia potrebujú lásku nielen prijímať, ale aj rozdávať, aby k nim začali prichádzať vyššie dary. Ľudia sú avšak veľmi pochybovačné bytosti. Musíš ich presviedčať o svojej dobrote a vyšších úmysloch každý deň, aby uverili, že im prinášaš dobré časy. Keď prežívajú horšie chvíle, myslia si, že ich pohľad na svet odráža skutočnú realitu, avšak nie je to tak. V tom momente sa pozerajú na svet z vlastnej perspektívy beznádeje. Vtedy ťa môžu viniť za ich neúspech. Niektorým ľuďom dopraješ žiť život, o ktorom snívali, no pamätaj, že aj ten najšťastnejší človek občas zažíva horšie časy. Tie prichádzajú ku každému ako lekcia, aby sa ľudia o sebe niečo nové naučili. Uvidíš nedočkavosť, budeš počuť spytovanie. Zažiješ úprimný smiech, objatia, bujaré zábavy, ktoré budú k tebe prichádzať, keď ľuďom bude dobre.“
„To znie neisto,“ zamyslel sa syn.
„Ako môžem všetkým vyhovieť? Ako mám ľudí povzbudiť, aby uverili, že im prinášam dobro?“
„Tú základnú vieru v teba majú,“ pokračoval otec, „tak ako ju mali vo mňa, keď som prichádzal do funkcie. Budú ťa vítať, oslavovať a pripíjať na tvoju slávu. Keď však vytriezvejú, môžu pochybovať. Čo im však stále chýba, je viera v ich vlastnú silu. Povedz ľuďom, že sú oveľa silnejšie bytosti, ako si práve v tejto chvíli o sebe myslia, že sú. Povedz im, že nie ty, ale oni sú strojcami svojho šťastia. Ty si len vykonávateľ svojho poslania, rovnako ako sú oni svojho. Povedz ľuďom, nech sú trpezlivejší. Tam, kde sa teraz nachádzajú a to, čo práve prežívajú sa deje preto, aby dozreli v človeka, akým sa majú stať. Môžu sa mať lepšie, ale musia sa o to pričiniť sami. Nech premenia svoju prácu v majstrovstvo. Ich život je bohatstvo, ktoré môžu zveľadiť svojimi rukami. Povedz im, nech žijú život v súlade so sebou samým. Žiť len tu a pre seba znamená umierať zaživa. Ak sa budú úprimne snažiť, celý vesmír sa spojí, aby im umožnil žiť taký život, po akom vždy túžili. Snažil som sa tak veľmi, aby boli ľudia pod mojou vládou šťastní. Tí, ktorí boli vnútorne spokojní, nepotrebovali moje uistenie. Tým ostatným som ho musel dokazovať každý deň a obhajovať pred nimi svoje činy.
Už je tvoj čas,“ povedal otec.
Otvoril balkónové dvere na najvyššom poschodí budovy a vpustil dnu teplý vánok. Potľapkal svojho syna po chrbte a kývnutím hlavy mu potvrdil, že nadišla jeho chvíľa predstaviť sa ľuďom.
„Si pripravený, choď!“
Nový rok urobil neistý prvý krok smerom k ľudstvu. Cez žiaru ohňostrojov ich vôbec nevidel, a tak sa prihovoril jasnému svetlu, ktoré mu svietilo do tváre.
„Mier vašim srdciam a celej vašej zemi!“ zakričal obyvateľom ostrova Kiribati, ktorí vítajú Nový rok ako prví.
Ľudia začali volať na jeho slávu a spolu s ohňostrojovými oslavami prehlušili jeho ďalšie slová. Tie sa rozprestreli ako závoj ponad tichomorské ostrovy a sviežo vanuli ďalej k Novému Zélandu a Austrálii. Starý rok len súhlasne pokyvkal hlavou a zapálil si veľkú cigaru. Stále rozmýšľal o ľuďoch a ich osudoch. O tom, ktoré udalosti uplynulého roka si ľudia zapíšu do svojej dlhodobej pamäti a ktoré kľúčové míľniky roka 2016 sa stanú súčasťou veľkých svetových dejín budúcich generácií.
„Osud je vo vašich rukách, milí moji,“ usmial sa Starý rok a pokrútil obrovským glóbusom, ktorý bol dedičstvom po jeho predkoch.
„My sme len čas, ktorý plynie, rozhodnutia robíte vy. My sme len čas,“ spokojne si potiahol z veľkej cigary a sledoval, ako ľudia na preplnených námestiach odrátavajú posledné sekundy jeho vlády.
