Články: Pre študentov
O projekte

 

Na zamyslenie: O tom, ako sa od nás deti učia o vzťahoch

Foto: Deviantart
Krátky príbeh o starom mužovi, ktorý dostal vlastnú misku a musel sedieť pri stole sám / Foto: Deviantart

Jeden starý muž prišiel žiť ku svojmu synovi a jeho rodine. Nemal  už nikoho, kto by sa o neho postaral okrem nich. Ruky mal už slabé a roztrasené, zrak zlý a chôdzu neistú. Každý deň manželia a ich štvorročný syn jedávali za spoločným stolom. Pridal sa k nim i dedko. Jeho slabé a roztrasené ruky mu však niekedy spôsobovali problémy. Jedlo mu padalo z lyžice na zem, občas rozlial pohár mlieka a polial obrus či rozbil nechtiac plný tanier. Jeho syna to stále viac a viac hnevalo.  Až jedného dňa povedal: „Musíme s tým niečo urobiť. Už mám toho naozaj dosť! Stále je jedlo na zemi, rozliate mlieko a o jeho nechutnom mľaskaní pri jedle už ani nehovorím. “


Manželia sa teda dohodli, že pre dobro všetkých dedkovi budú pripravovať jedlo na malý samostatný stôl v kúte miestnosti. Tam večeral i obedoval sám, zatiaľ čo jeho rodina jedávala spoločne. Keď mu nešťastne dva krát spadol tanier, začali mu dávať jedlo do drevenej misky. Ak niekto na dedka pri jedle náhodne pozrel, mohol vidieť v jeho očiach slzy. Hoci mal rodinu, bol neustále sám. Jediné, čo od nich počul, boli neprestajné výčitky a pichlavé slová, keď mu spadla na zem vidlička alebo keď niečo rozsypal.

 

Štvorročný chlapček to všetko mlčky pozoroval. Jedného večera si otec všimol svojho syna, ako sedí na zemi a hrá sa s kúskom dreva, akoby niečo vyrábal. „Čo to  robíš, Zlatko?“ spýtal sa ho s úsmevom zvedavo otec.

Chlapček sa na chvíľu nechal vytrhnúť zo svojej hry a odpovedal:

„To je miska pre teba a pre maminku, aby ste mali z čoho jesť, keď vyrastiem,“ usmial sa a pokračoval ďalej vo svojej práci.


Rodičia zostali ako obarení. Nezmohli sa ani na jediné slovo. Po lícach im stekali slzy a hoci neprehovorili ani slovo, obaja vedeli, čo musia napraviť.

Dedkovu stoličku dali opäť k rodinnému stolu a už nikdy ho nenechali osamote. Až do svojej smrti už jedával s rodinou. Muž ani žena sa viac nenechali rozladiť spadnutou vidličkou či rozliatym mliekom na podlahe. Uvedomili si, že aj to je prirodzená súčasť života.


Deti sú veľmi vnímavé. Ich oči vždy pozorujú, uši načúvajú a ich mysle vytvárajú správy, ktoré si pamätajú. Ak nás vidia, ako trpezlivo vytvárame láskyplný domov pre všetkých jej členov, budú sa o to jedného dňa snažiť tiež.  Starajte sa o svojich rodičov, venujte im času, koľko môžete, pretože presne toľko ho budú vo vašej starobe venovať vaše deti vám. Vy ich naučíte, aký hodnotný dar RODIČIA sú.



Spracované podľa poviedky Wooden bowl // Foto: Bigstock
Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rodina, Príbehy
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.