Mozog zaspáva. Viečka sa zatvárajú. Počuť len mrmlanie do lavice. Na veľkej plazmovej obrazovke vidno len masu bieleho textu na tmavomodrom pozadí. Realatívne bežný obraz prednášky na vysokej škole. Kedy sa to zmení?
Podobný scenár sa odohral asi pred mesiacom. A týždeň pred tým a pred tým, a pred tým. Niekoľko vyučovacích hodín každý pondelok. Učiteľka na vysokej škole, mladá Češka, z ktorej akoby niekto vysal život, prednášala štýlom: sedím a monotónne čítam text. Rovnaký text, akí študenti vidia v prezentácii priamo pred nimi. Navyše sa zasekávala v čítaní tak, ako keby ho videla prvý krát. Ak ste sa rozhliadli po malej učebni, mohli ste vidieť tváre rovnako znudených ľudí, ako ste vy, ktorí chcú aj niečo povedať, ale neodvážia sa. Takto to išlo mesiac a pol. Až napokon jeden študent zdvihol ruku: „Prepáčte, nedalo by sa to spraviť formou diskusie? Lebo, prepáčte, ale nikto vás tu nepočúva.“ Všetci zrazu spozorneli a s vyvalenými očami čakali, čo sa bude diať. Reakcia prednášajúcej mohla byť aj okamžité vyhodenie z hodiny. Nestalo sa. Odvážny študent pokračoval: „Ono je to hrozne nudné. Teda ten predmet je zaujímavý, ale spôsob akým to hovoríte... nedalo by sa to spraviť inak?“ Mladá učiteľka sa začala smiať. A vyzerala byť vďačná, že jej niekto povedal, čo si myslí: „Dobře, uvidím jestli se dá něco udělat.“ Poslala nám prezentácie a na ďalšej hodine sme mohli diskutovať. Trošku sa zasekávala, no zlepšenie nepríde z týždňa na týždeň, dôležitý je krok vpred. A hneď bolo živšie na prednáške.
Študenti, ozite sa
Študenti by mali povedať, ak im niečo nevyhovuje, ak chcú niečo viac. Dať návrh na zlepšenie, aby sedenie v lavici nebol len odtrpený a premárnený čas. Napríklad ak prednášajúci hovorí tri hodiny o veciach, ktoré ste sa učili na bakalárske štátnice a viete to, treba ho zastaviť, lebo tie tri hodiny života vám už nikto nevráti späť. A vás budú večer bolieť oči od toho, ako ste dnes na prednáške tri hodiny vkuse hrali Solitaire na notebooku.
