Do augusta 2017 študuje Miroslava Rizmanová tradičnú medicínu v prístave Semarang (ostrov Jáva) cez program DARMASISWA. Mirka vyštudovala obchodnú akadémiu v Martine a následne absolvovala inžinierske štúdium na Ekonomickej fakulte UMB odbor Ekonomika a správa území. Hoci pôvodne mala v pláne študovať cestovný ruch a turizmus, aktuálne je poslucháčkou univerzity UNIKA Soegijapranata Semarang.
O zvykaní si na horúce podnebie a zahaľovaní sa, ale aj o výuke miešania tzv. jamu nápojov, učiteľovi indonézštiny a mnohom inom prezradila v rozhovore.
Ako ti po škole a v stabilnom zamestnaní napadlo študovať v Indonézii?
Mala som zamestnanie v IT spoločnosti, každý deň od deviatej do piatej v kancelárii. Cítila som, že som si nesplnila svoje cestovateľské sny. Pôvodne som plánovala zarobiť peniaze a ísť na Bali aspoň na mesiac. Kamarátka mi spomenula, že existuje možnosť študovať na Bali aj so štipendiom. Najskôr som neverila, ale začala som googliť a zistila som viac o programe DARMASISWA. Pri podávaní prihlášky som prezerala školy a odbory na výber, a Bali nevyzeralo ako najlepšie riešenie, nič z tamojšej ponuky ma neoslovilo. V meste Semarang ale ponúkali tradičnú indonézsku prírodnú medicínu, čo ma zaujalo, k čomu mám blízkom lebo si vo voľnom čase vyhľadávam informácie o zdravej strave a alternatívnych spôsoboch liečby.
Značnú časť slovenských študentov od štúdia v zahraničí odrádza administratívna náročnosť. Ako to bolo v tvojom prípade?
Nie je to až také strašné, vypĺňala som tlačivo prihlášky, odporúčania, potvrdenie od lekára, fotografie pasového formátu, motivačný list a pár ďalších. Poslala som to celé vo februári v piatok poštou do Bratislavy. V pondelok mi telefonovali z ambasády, že cez víkend u nich silno pršalo a moje dokumenty v schránke premokli. Požiadali ma, či by som im ich mohla poslať ešte raz naskenované. Nakoľko som si nespravila kópiu vyplnenej prihlášky, skoro všetko som musela vypĺňať odznova. Našťastie motivačný list som mala uložený v počítači. Až v tomto momente som povedala rodičom, že sa hlásim na štúdium do Indonézie a spomenula som zmoknuté dokumenty. Povedali: “Uvidíš, že ťa zoberú, keď sa takéto niečo stane, zväčša to potom vyjde.”
V mojom motivačnom liste som písala o už nejestvujúcej tradícii olejkárstva a šafraníctva z dediny, odkiaľ pochádzam (Kláštor pod Znievom). V minulosti bola známa olejkármi, ktorí vyrábali oleje z liečivých rastlín. Tie zbierali na okolitých lúkach, a potom s nimi cestovali do sveta a živili sa týmto remeslom. Dnes však o fenoméne olejkárstva vieme iba z nášho lokálneho múzea a historických prameňov, pretože už približne sto rokov neexistuje. Mala som pocit, že v Indonézii by mohol byť takýto druh medicíny ešte nažive a predstavovala som si to tak, že tam ešte západná medicína tak neprenikla.
Ako si prežívala oznámenie o prijatí?
V tom čase som už nepracovala v IT spoločnosti, ale na výletnej lodi a akurát sme kotvili v Budapešti, krásny výhľad, sedeli sme po práci na hornej palube, pripojila som sa tam na lokálnu wi-fi len si rýchlo skontrolovať e-maily. Dva-tri dni som bola veľmi zmätená, čo mám vlastne robiť, lebo na lodi som bola celkom spokojná. Nevedela som sa rozhodnúť, či ostať pracovať do konca sezóny, a za zárobok potom cestovať alebo dať výpoveď a ísť študovať. Napokon som sa rozhodla pre Indonéziu.
Čo všetko si vybavovala v auguste?
Úrad práce, zdravotnú poisťovňu, sociálku. Plnú zodpovednosť rodičom. Na dane som si dala odklad do septembra, budem to riešiť po návrate. A ešte očkovania na žltačku A aj B, brušný týfus.
Teraz študuješ v meste Semarang, môžeš ho opísať bližšie?
Semarang sa nachádza na severnom pobreží ostrova Jáva. Je to piate najväčšie indonézske mesto s populáciou cca 1,8 mil. obyvateľov. Staré mesto sa vyznačuje starými budovami z čias holandského kolonializmu, keďže Indonézia bola silno kolonizovaná Holanďanmi. Taktiež tu žije veľká čínska populácia. Dôvodom tejto rôznorodosti je, že sa tu nachádza jeden z najdôležitejších prístavov pre prístup na Jávu. Semarang je čiastočne priemyselné mesto, prevažujú tu najmä nábytkárske spoločnosti. Napriek tomu sa tu dá nájsť veľa pekných miest, má čo ponúknuť. Najnovším lákadlom pre turistov je tzv. “Kampung pelangi” alebo dúhová dedina, čo je časť mesta, ktorú sa lokálna vláda rozhodla premaľovať dúhovými farbami, aby prilákala viac turistov. Zatiaľ sa zdá, že to funguje, Indonézania milujú instagram a selfie. Toto miesto je na to ideálne.
Moje obľúbené miesto je Pantai Marina, čo by mala byť mestská pláž, ale od našej predstavy pláže má ďaleko, žiadna azúrová voda, tá sa dá nájsť neďaleko. Táto je dosť znečistená voda, ale radi tam chodievame s kamarátmi na promenádu, hoci by som sa tam nekúpala, mám rada vodu a rada tam trávim čas.
Mnoho ľudí máva v trópoch zdravotné ťažkosti. Ako to bolo v tvojom prípade?
Doteraz som nemala žiadne vážnejšie zdravotné problémy. Asi dobrá imunita aj šťastie. Jedine na Lomboku som mala veľké horúčky, týždeň som ležala v posteli. Myslela som si, že možno dengue horúčka, hlavne keď som si čítala o príznakoch. Na miestnej klinike mi dali len injekciu a lieky proti horúčke. Povedali, že ak by to neprestávalo po viacerých dňoch, mám prísť ešte raz, ale prešlo to. Poistenie som použila asi štyrikrát, bez problémov preplatili, čo bolo treba.
Počuli niekedy Indonézia pred stretnutím s tebou o Slovensku?
Indonézania zväčša netušia, kde je Slovensko. Väčšinou ale nemusím vysvetľovať, kde je Európa. Ďalšia skupinka si nás spája s Ruskom. No a potom ešte existujú nadšenci futbalu, ktorí poznajú Mareka Hamšíka a cez neho aj našu krajinu.
Si v Indonézii v kontakte s inými študentami a študentkami zo Slovenska?
V prvom semestri sa nás v Semarangu stretlo päť Sloveniek, aj cez program DARMASISWA aj pracovne aj študovne. Je to taký mini slovenský klub.
Ako ti chutí miestna strava?
Chýba mi pečivo, riadny chrumkavý chleba z pekárne, fliačky s kapustou, na sladko aj nakyslo, bryndzové halušky aspoň raz za čas. Najviac mi ale chýba pitná voda z vodovodného kohútika. Vedela som, že vo väčšine sveta to nie je taká samozrejmosť, za akú ju my pokladáme, ale až po príchode tu som si začala naozaj vážiť, že máme doma také bohatstvo. Tiež by som si občas dala pohár vína, tu je neskutočne drahé, takže si ho často nedoprajem. Ale inak sa dá, mám rada taliansku kuchyňu a v Semarangu sú talianske reštaurácie, ak ma prepadne chuť na “západnú kuchyňu”. Nájdete tu reštaurácie všetkých chutí.
Dosť sa vyhýbam mäsu, na začiatku som videla na tradičnom trhu v 35-stupňovom teple naporcované kurča plné múch, povedala som si, ak takto pripravujú mäso a potom to jem, radšej nie. Väčšinou jem ryžu, tempe, tofu, sambal (pikantná čili omáčka v rôznych variáciách). Zbožňujem nasi goreng, čo je jedno z národných jedál. Tiež mám rada gado-gado a všetko z kokosu – od kokosovej vody až po sladkosti. Každý víkend je v čínskej štvrti trh, kde sa dajú kúpiť čerstvé morské plody, suši, kórejská kuchyňa, dokonca aj bravčové, čo je v krajine s prevažne moslimskou populáciou vzácnosť. Raz mi kamarát doniesol pražené kobylky, ale neochutnala som. Indonézska kuchyňa je vo všeobecnosti veľmi pestrá a chutí mi, len sa snažím obmedzovať vyprážané jedlá, keďže oni takmer všetko vyprážajú (dokonca aj listy). Pre zaujímavosť, chuť indonézskych jedál je väčšinou sladká alebo pikantná.
Nemôžem zabudnúť spomenúť ovocie, keďže to tvorí veľkú časť mojej stravy. Tá chuť exotického ovocia v porovnaní s tým, čo sa dá kúpiť v našich supermaketoch je neporovnateľná. Moje obľúbené je dragonfruit.
Ako prebieha výuka a akademický rok na tvojej hosťujúcej univerzite?
Vyučovanie v prvom semestri bolo iné oproti pôvodnému plánu, pretože namiesto 15-tich DARMASISWA študentov prišlo iba šesť. Mali sme byť tri študijné programy: tradičná bylinková medicína, turizmus a kulinárstvo. Napokon nás zlúčili do jedného programu a výučbu sme mali blokovo. Na základe našej študijnej skúsenosti dávame univerzite spätnú väzbu, aby bol študijný program v ďalšom akademickom roku atraktívnejší.
Predmety boli teoretické – ohľadom tradičnej medicíny a potom praktické v laboratóriu, kde sme pripravovali tzv. jamu. Jamu (vyslovuje sa džamu) je názov pre tradičnú indonézsku prírodnú medicínu a zároveň nápoj, ktorý ju reprezentuje. Vo fľaši pre tých, čo ho nepoznajú, vyzerá ako pomarančový džús. Najtradičnejšiu formu na ulici predávajú “ibu jamu” - jamu tety. Existuje veľa druhov, základných asi desať-pätnásť. Základ jamu je väčšinou kurkuma, zázvor, rôzne druhy korenia a veľa cukru. Taktiež sa bežne používajú vajíčka, mlieko alebo med. Dajú sa ale nájsť aj variácie bez cukru, potom vám ale za tým dajú vypiť niečo sladké, keďže chuť je naozaj horko-trpká. “Ibu Jamu” vedia pripraviť jamu takmer na všetko, bežne dostupné sú väčšinou proti chrípke a prechladnutiu, proti akné, na menštruačné bolesti, na staminu, na podporu apetítu, atď. V súčasnosti sú dostupné aj komerčne vyrábané varianty Jamu v supermarketoch.
Jávanci zbožňujú cukor. Najväčší problém sme mali na prvej hodine, každý – aj laik – dnes už vie, že cukor, najmä biely, nie je zdraviu prospešný. Hneď v úvode nám dali inštrukciu dať do džbánu 100 gramov cukru. My študenti sme okamžite začali protestovať, že sme prišli robiť tradičnú medicínu a nie coca-colu. Skúsili sme dať iba polovicu cukru. Jávanci proste nemajú radi horkú chuť, cukor musia mať takmer vo všetkom. Hoci biely sa dá nahradiť kokosovým alebo trstinovým, ktorý je zdravší, ale drahší. Tu je ale bežne dostupný, dokonca majú vlastný druh cukru “Gula Java”, tzv. Jávsky cukor, čo je v podstate kokosový cukor. Pre mňa má príchuť karamelu.
Na hodinách sme miešali nápoje a samozrejme ich aj ochutnávali. Jamu mi chutí a doteraz ho pijem. Ak mám pocit, že na mňa niečo lezie, vyhľadám ibu jamu a dám si. Keďže obsahuje kurkumu a tá má protizápalové účinky, stlmí chorobné procesy v tele.
Naši učitelia majú skúsenosť zo zahraničia – študovali v Taliansku, USA, Malajzii, Singapúre. V prvom semestri nás hodnotili priebežne. V škole sme mali skoro trojmesačné prázdniny. Zo Slovenska ma boli pozrieť kamarátky, keď som si bola splniť sen na Bali. Pricestovala dokonca aj tá, od ktorej som sa o programe DARMASISWA dozvedela.
Bolo komplikované nájsť si ubytovanie?
Univerzita je veľmi nápomocná, máme skupinku Global Friends – väčšinou z Fakulty anglickej literatúry, hovoria väčšinou plynule anglicky a neboja sa komunikovať. Pomáhali nám aj s hľadaním ubytovania. Po troch dňoch sa nám podarilo zohnať dom. Na Jáve je takmer nemožné, ak chcú spolu bývať v jednom priestore chlapci aj dievčatá, vždy musia súhlasiť vlastníci aj susedia, čo sa podarí málokedy. Napokon sme našli ubytovanie u indonézskej rodiny, mám svoju izbu a chalani ďalšie dve - za dobrú cenu.
Ubytovanie mám od školy desať minút na motorke, niekoľko krát som skúšala pešo, je to cca päťdesiat minút, ale vzdala som to. Bolo veľmi horúco, dorazila som spotená, všetci ma zastavovali a chceli ma odviezť, nerozumeli, že sa chcem len-tak prejsť, nerozumejú tu prechádzkam. Chôdza mi veľmi chýba, som nadšený turista, na hory sa tu dostanem iba ťažko.
Ako vychádzaš s učiteľmi a so spolužiakmi?
So mnou je v programe Aaron zo Spojených štátov (pôvodom z Portorika), ostatní sú z Venezuely, Madagaskaru a Južnej Kórey, v našom študijnom programe som jediná Európanka. Sme vynikajúca partia, rozumieme si, zabávame sa spolu. Dievčatá z Madagaskaru po príchode nevedeli z angličtiny veľa, pri nás sa rozrozprávali, ostatní sme od nich o desať rokov starší, berieme ich ako naše detičky.
Vyučujúci na našej univerzite sú veľmi pragmatickí, orientovaní na Západ, neveria tradíciám. Chýba mi tu niekto z ulice, kto by mi povedal, ako “Jamu” miešala ich babička. Jamu je rodinné zamestnanie, znalosti sa preberajú z generácie na generáciu a naši pedagógovia majú k tradičnej medicíne čisto vedecký prístup. Na konci prvého semestra sme sa rozdelili na dve skupiny, dvaja sme na tradičnej medicíne a ďalší štyria na kulinárstve kombinovanom s turizmom.
Všetci so spolužiakmi zbožňujeme nášho učiteľa indonézštiny. Máme veľmi dobrý vzťah, dobre spolu vychádzame, snaží sa nás brať mimo triedy, používať jazyk prakticky, navaril nám, ukázal svoje obľúbené miesta. Radi sa s ním rozprávame o všeličom.
V Semarangu si už vyše pol roka, ako ti ide indonézsky jazyk?
Ešte pri práci na lodi som stretla hosťku pôvodom z Malajzie. Narodila sa pri indonézskych hraniciach a malajský a indonézsky jazyk sú si veľmi podobné, povedala mi pár základných slovíčok a fráz, tie som si napísala na zdrap papiera – dobré ráno, ďakujem, prosím a ďalšie. Kúpila som si slovník, ktorý som nakoniec nepoužila, používam akurát tak google prekladač.
V škole máme kurz indonézštiny dvakrát do týždňa, ale nie je to náš hlavný predmet. Základy už ovládam, ale necítim sa na plynulú komunikáciu ani po niekoľkých mesiacoch, hoci to nie je ťažký jazyk. Nemám motiváciu, v mojom okolí mi stačí angličtina, celé je to hlavne o slovnej zásobe, ktorú mám limitovanú, v Indonézii ostať nechcem, neinvestovala som do učenia sa jazyka priveľa času ani námahy.
Dokážeš tu zo štipendia pohodlne vyžiť?
Štipendium stačí, ak necestujem, dá sa, ale človek si nemôže veľmi vyskakovať, hoci poznám ľudí, čo dokážu aj ušetriť a dokonca aj cestovať zo štipendia. To ale nie je môj prípad. Záleží to aj od toho, v ktorom meste, resp. v ktorej časti mesta bývate. Cez víkendy rada výletujem, rada vypadnem, nie som mestský typ, takže je fajn mať peniaze naviac. Dosť som minula aj na cestovanie cez prázdniny.
Najviac míňam na jedlo na ulici a v reštauráciách, warungoch. Indonézska kultúra je založená na stravovaní sa mimo domova a stretávaní kamarátov vonku. Warungy sú takmer všade. Ostatné je lacné – na dopravu používam aplikáciu Go-Jek (koncept motorky-taxíka), čo vyjde lacnejšie ako prenájom skútra.
Zažila si po príchode aj kultúrny šok?
Dlho som si zvykala na dopravu, prejsť cez cestu som sa bála, teraz v pohode vojdem do šesťpruhovej premávky a prekráčam to, čo je každodenná realita. Tiež ma prekvapil hluk a teplo. Najviac ma prekvapila asi kúpeľňa, o záchode na Turka som vedela, ale kúpeľňa (mandi) – to som ani nevedela ako ju použiť, začala som googliť. Prvá vec je pustiť čerstvú vodu do nádržky a potom sa oblievať naberačkou. Indonézania majú radi studenú vodu a umývajú sa aj niekoľkokrát denne, pre nich je to radosť, osvieženie dňa. Pozitívne ma prekvapilo, že na to, aké je tu teplo a ako chodia naobliekaní, nikdy som nestretla zapáchajúceho človeka, naozaj dbajú na hygienu. Oproti našej krajine – poznáme MHD v lete, je to pozitívny rozdiel.
Ako použiješ po návrate poznatky zo zahraničného študijného pobytu?
Pobyt ma určite nasmeroval k tomu, čo by som chcela robiť v živote. Síce som počas štúdia nezískala toľko vedomostí, ako som očakávala pred príchodom, ale to by sa ani nemalo očakávať, keďže je to štipendijný program, ktorý je non-degree (bez titulu), zameraný skôr na poznávanie indonézskej kultúry a jazyka. V budúcnosti by som sa určite radšej venovala prírodnému liečiteľstvu než ekonomickému smeru. Veľmi ma inšpirovala stáž na Bali, ktorú sa nám podarilo so spolužiakom vybaviť. Týždeň sme strávili v sídle spoločnosti zameranej na produkciu prírodnej kozmetiky a výživových doplnkov. Na mieste sme sa dozvedeli mnoho o tomto odvetví, boli sme priamo u zakladateľov, ktorí firmu založili pred 30-timi rokmi. Používajú tradičné balijské recepty svojich predkov. Tradíciu dokázali úspešne spojiť s biznis modelom. Týmto smerom by som sa chcela uberať aj ja, ekonomické vzdelanie mi pritom určite pomôže.
V rámci voľného času chodievam napr. na meditačné semináre, navštevujem súkromného učiteľa tradičného bojového umenia pencak silat. Chodíme spolu so spolužiakom, ktorý pencak silat študoval v USA osem rokov, našiel si učiteľa v dedine na kopci nad Semarangom, s ktorým trénuje niekoľko krát do týždňa. Súčasťou tohto bojového umenia je aj meditácia ako príprava na súboj. Ja ho navštevujem občas cez víkendy, dáva mi rôzne rady, učil ma lukostreľbu.
Čo si sa v Indonézii naučila mimo školských lavíc?
O sebe som sa naučila, že sa môžem na seba spoľahnúť. Predtým som vždy cestovala s niekým alebo ma aspoň niekto čakal. Nemám problém byť sama so sebou, to som sa naučila už dávno, ale keď som ostala sama na ostrove Lombok a moja kamarátka zo Slovenska odišla po dvoch týždňoch domov, na ďalšiu noc som dostala spomínané horúčky. Sama, na druhom konci sveta, v malej dedine, nemala som nikoho, na koho by sa dalo spoľahnúť, iba sama na seba.
Indonézia je skvelá krajina plná protikladov, milých a usmievavých, priateľských a nápomocných ľudí – hlavne k bielym, čo je typická črta indonézskej kultúry pochádzajúca ešte z čias kolonializmu. Aj keď sú niekedy frustrujúce zážitky, ako organizácia, ktorú nedokážeme pochopiť, pretože naša európska logika sa tu nedá aplikovať, je úžasné užívať si spomalenie času a zistiť, že sú dôležitejšie veci než perfektná organizácia. Od Indonézanov som sa naučila hlavne relaxovať a neponáhľať sa stále za niečím. Už sa tu cítim ako doma, už sa neponáhľam, idem po ulici a neutekám niekam, idem normálne. V Indonézii je normálne prísť niekam neskôr. Naučila som sa viac si vychutnávať prítomný okamih. Na druhej strane som si vedomá, že je to aj tým, že nemám pracovné povinnosti a mám viac voľného času. Budem rada, ak budem vedieť toto aplikovať aj v mojom “európskom” živote.
Komu by si štúdium v Indonézii odporučila?
Štúdium v Indonézii by som odporučila ľuďom s otvorenou mysľou, bez predsudkov a xenofóbie, resp. možno vlastne aj tým druhým. Možno by zistili, že islam nie je len to, čo nám je prezentované v médiách, že je to viac o individuálnych ľuďoch, a nie náboženstvách a rasizme. Pomohlo by im to otvoriť oči a spraviť si vlastný názor. Vo svete (aj v Indonézii) sa deje veľa negatívneho, ale omnoho viac pozitívneho, čo ale väčšinou v médiách nevidíme, keďže to nepredáva noviny ani nedvíha sledovanosť. To by ale bolo na dlhšie. Jediné, na čo som si musela zo začiatku zvykať je, že keď nechcem priťahovať ešte viac pozornosti, čo ako beloška priťahujem, a zbytočne niekoho provokovať, snažím sa adekvátne obliekať. To len znamená nie tielka na ramienka, super krátke šortky alebo bikiny na pláži. Nakoľko to bolo moje rozhodnutie prísť sem, rešpektujem miestnu kultúru.
Tiež to odporúčam každému mladému človeku, ktorý rád cestuje, chce spoznať Indonéziu a chce si spraviť ročné prázdniny, je to skvelá príležitosť. Indonézia je krásna krajina s priateľskými, usmievavými ľuďmi, určite sa ju oplatí minimálne navštíviť.
