Jedného dňa sa bohatý otec rozhodol, že ukáže svojmu synovi, ako žijú chudobní ľudia. Zobral ho na niekoľkodňový výlet po krajine, aby navštívili tie najchudobnejšie farmárske rodiny, u ktorých aj pár nocí prespali. Po tom, ako sa vrátili z výletu, otec sa spýtal syna, ako sa mu páčil výlet. Syn mu odpovedal: „Výlet bol úžasný oci!“ A otec mu na to položil otázku: „Videl si, ako sa ťažko žije chudobným ľudom?“ „Ooo áno,“ syn odpovedal.
„Takže synak, čo si sa ponaučil z výletu?“ Otec sa znova spýtal syna. Syn odpovedal: „Všimol som si, že my máme jedného psa a oni majú štyroch. My máme bazén, ktorý siaha len do polovice našej záhrady, ale oni majú potôčik, ktorý nemá konca kraja. My máme umelé záhradné lampy a im v noci záhradu osvetľujú milióny hviezd.
My máme kúsok pozemku, na ktorom žijeme a oni majú obrovské polia, na ktoré ani voľným okom nedovidíme. My máme sluhov, ktorý nám slúžia a oni slúžia a pomáhajú iným.
My si jedlo musíme kupovať v obchodoch a oni si vypestujú vlastné. My máme ploty okolo nášho domu, aby nás chránili a oni majú priateľov, ktorí ochraňujú ich.“ Chlapcov otec zostal v nemom úžase. A potom syn ešte dodal: „Naučil som sa, že to my sme vlastne chudobní.“
Veľa krát zabúdame na to, čo máme a sústredíme sa na to, čo nemáme. Čo niekto môže považovať za bezcennosť, inému sa môže zdať, že to má obrovskú hodnotu. Všetko závisí od toho, ako sa na danú vec pozeráme.
Som vďačný za to, čo mám a nezávidím iným to, čo nemám alebo si nemôžem dovoliť. Čím viac rozumiem tomu, čo potrebujem pre svoju rodinu a deti, tým viac som schopný robiť lepšie rozhodnutia ako muž alebo otec. Som si vedomý toho, že moje rozhodnutia sa dotýkajú aj iných. Som schopný robiť rozhodnutia, ktoré nie sú prospešné len pre mňa a moju rodinu, ale aj pre spoločnosť, vieru, krajinu ba dokonca aj našu planétu. Niekedy sa musíme pozerať očami detí, aby sme si uvedomili, čo je naozaj dôležité.
Autor tejto poviedky je neznámy
