Tento príbeh je o vojakovi, ktorý sa mal vrátiť domov z Vietnamu. Jedného dňa, pred svojím návratom, zavolal svojím rodičom domov.
„Mami, oci, vraciam sa domov. Ale musím sa vás niečo opýtať. Mám tu veľmi dobrého kamaráta a rád by som ho so sebou vzal k nám domov."
„Jasné, samozrejme, Zlatko, príďte obaja. Radi ho spoznáme," radovali sa rodičia.
„Ale niečo by ste mali vedieť,“ pokračoval syn, „môj kamarát bol ťažko zranený. Šliapol na mínu a prišiel o ruku i o nohu. Nemá kam ísť a ja by som bol rád, keby u nás žil.“
„To je strašné, synu. Samozrejme mu radi pomôžeme, kým si niečo nenájde a kým sa to celé nevyrieši.“
„Nie mami, oci. Chcem, aby žil u nás.“
„Chlapče,“ povedal otec, „uvedomuješ si o čo nás žiadaš? Niekto s takým vážnym handikepom by bol pre nás veľkou záťažou. Máme svoj život a nemôžeš od nás očakávať, že sa kvôli niekomu toho všetkého vzdáme. Jednoducho príď domov a na toho chlapca zabudni. Určite sa o seba dokáže postarať sám.“
Na to syn položil a viac sa rodičom neozval. O pár dní na to im zavolala polícia zo San Francisca. Ich syn zomrel po páde z mrakodrapu. Polícia to vyhodnotila ako samovraždu. Zdrvení rodičia okamžite leteli do San Francisca, aby identifikovali telo svojho syna. Spoznali ho.
Na ich prekvapenie však zistili, že ich syn nemal jednu nohu a ruku.
Rodičia z tohto príbehu sú ako mnohí z nás. Je jednoduché milovať krásnych, dokonalých a veselých ľudí. No nemáme radi tých, ktorí nás môžu v niečom obmedzovať a brániť nám v našom pohodlí. Stránime sa radšej ľudí, ktorí nie sú chytrí, zdraví alebo krásni.
Skúsme sa neodvracať od tých, ktorí potrebujú našu pomoc, našu pozornosť. Majme odvahu byť takýmto ľuďom nablízku, pretože väčšinou sa neocitli v tejto situácii vlastným pričinením. Ani my sami nevieme, či nejakú pomoc nebudeme potrebovať zajtra, či nás nečaká na ceste životom tiež nejaká „mína“.
