Články: Pre študentov
O projekte

 

Hikikomori: Mladí ľudia, ktorí rezignovali na spoločnosť, prácu i svet

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: Pexels
Fenomén hikikomori sa síce najskôr objavil v Japonsku, ale podľa najnovších zistení sa šíri do všetkých vyspelých krajín sveta. / Foto: Pexels

Dlhé týždne a mesiace nevychádzajú z izieb, väčšinou sa neradi rozprávajú, cez deň spia, v noci hrajú videohry, surfujú na internete alebo čítajú komiksy. V noci si tiež chodia nakupovať jedlo, ktoré sa dá zohriať v mikrovlnke. Predovšetkým mladých Japoncov sužuje syndróm Hikikomori (v preklade „uzavretí“). Tento fenomén sa síce najskôr objavil v Japonsku, ale podľa najnovších zistení sa šíri do všetkých vyspelých krajín sveta. V Japonsku má tento problém už vyše milióna mladých mužov, väčšinou vo veku 18 – 32 rokov.

Podľa odborníkov, ktorí sa týmto problémov zaoberajú, títo mladí muži sú väčšinou inteligentní a veľmi schopní a pochádzajú z rodín strednej triedy, nikdy nie z chudobných. Niektorí z nich vyštudovali aj slávne univerzity. Najčastejšie však týmto syndrómom začnú trpieť práve tí, ktorých nezobrali na vysokú školu, neskončili strednú školu alebo tí, ktorí odmietajú pracovať. Môžu byť však za tým i ďalšie problémy. Napríklad zlé známky v škole, strach zo spolužiakov, problémy v láske, silný tlak od rodičov na  výkon a že neuspokoja ich nároky. V ázijských krajinách sa kladie veľký tlak na úspech a zlyhanie sa neodpúšťa. Niktorí mladí muži však nedokážu nadpriemerne a úspešne študovať na náročných univerzitách, a tak sa radšej uzatvárajú do svojho sveta. Podľa japonských vládnych štatistík žije týmto spôsobom života 41 percent mladých mužov, a to najčastejšie  jeden až päť rokov.

 

Prečo sa hikikomori objavilo?

Podľa viacerých expertov je tento jav modernej doby dôkazom generačnej priepasti medzi tými, ktorí budovali povojnový hospodársky úspech krajiny a ich potomkami, ktorí nemôžu v dnešnej labilnej ekonomike počítať s celoživotným zamestnaním a ktorí naviac hovoria, že zamestnanie ani veľmi nechcú. Chlapci tiež vyrastajú bez mužského vzoru, pretože ich otcovia stále iba pracujú a doma sú veľmi málo. Pridáva sa k tomu aj japonská „kultúra hanby“, ktorá vzniká  z enormného strachu zo zlyhania. Niektorí odborníci vidia problém aj v tom, že mladí ľudia v Japonsku žijú s rodičmi väčšinou do svadby, teda oveľa dlhšie ako mladí ľudia napríklad v USA. Iní experti sú zase toho názoru, že tento problém má hlboké historické i kultúrne korene.

 

Čo prežívajú mladí muži, ktorí trpia syndrómom hikikomori?

  • prežívajú široké spektrum negatívnych emócií,
  • pretože sa hanbia za svoje zlyhanie, ukrývajú sa pred rodičmi tak, že cez deň spia,
  • v extrémnym prípadoch rodičia svojich synov nevidia aj päť rokov, lebo sa zamkýňajú v izbe,
  • hnevajú sa na spoločnosť,
  • cítia smútok nad sebou,
  • cítia strach z budúcnosti,
  • závidia tým, ktorí ešte dokážu normálne žiť,
  • boja sa, že ak neukončia prestížnu univerzitu, nebudú mať dobrú prácu.

 

Na prvý pohľad to všetko vyzerá ako obyčajná pubertálna lenivosť, ale psychológovia, ktorí liečia ľudí  s týmto problémom, hovoria, že trpia rôznymi sociálnymi strachmi, a sú úplne paralyzovaní. Duševne sa trýznia, chcú ísť von, nájsť si kamarátov, zamilovať sa, ale nemôžu. V niektorých prípadoch sa môže objaviť agresivita, výbuchy zlosti, depresia, paranoja.

Podľa britského sociológa Andyho Furlonga z univerzity v Glasgow, ktorý sa tomuto fenoménu roky venoval, rodičia mladých Japoncov často nedokážu pochopiť, že ich dieťa si nedokáže nájsť prácu alebo že nevidí svoju budúcnosť v ružových farbách. Vo veľkej miere za to môže ekonomická bublina, ktorú Japonsko prežívalo v 80. rokoch a o to tvrdší pád do recesie v rokoch devätdesiatych. Vtedy sa v Japonsku zlomilo dlhé roky preferované pravidlo, že vynikajúca škola vedie k vynikajúcej univerzite a tá potom k vynikajúcej doživotne zaistenej práci. Nová generácia Japoncov zrazu začala čeliť neistote a zistili, že ak  sa aj snažia čo najviac, hrozí im aj napriek tomu nezamestnanosť alebo len krátkodobé pracovné úvázky a zmluvy na dobu určitú.

„Možnosti sa úplne zmenili a nemylím, že by rodiny vždy situáciu vedia pochopiť a vyrovnať sa s ňou. Rodičia často obviňujú svoje deti z neschopnosti a z potupenia celého rodu. Niektorí rodičia radšej nechávajú svoje deti v rodinnom úkryte, len aby nemuseli pred príbuznými povedať pravdu,“ upozorňuje Furlong.

Liečba týchto ľudí sa však dá uskutočniť len vtedy, keď dochádza k podpore celého okolia a rodiny. Cesta k uzdraveniu začína uzdravovaním vzťahov v rodine.

A na záver uvediem ešte jeden možno až neuveriteľný príbeh. Syn pani Jošiko sa uzavrel pred svetom, keď mal 22 rokov. Dnes má 50 rokov a celá rodina sa už prispôsobila tomu, že už nikdy nevyjde z domu. Pani Jošiku sa k tejto situácii vyjadrila takto: „Myslím, že môj syn stratil silu alebo túžbu vôbec niečo chcieť. Možno v minulosti aj niečo chcel, ale ja som to v ňom všetko zničila.“

 


Zdroje: youtube.com, huffingtonpost.com, qz.com, zpravy.idnes.cz
Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si vysokoškolák? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a zaujímavé informácie z oblasti vzdelávania.