Ak sa cítim spokojný a šťastný, je to zvyčajne tým, že moje potreby sú naplnené – nič mi nechýba, mám to, čo potrebujem pre šťastie. Naopak, keď som nahnevaný, frustrovaný, alebo podráždený, je to asi preto, že niektorá moja potreba sa hlási o slovo. Možno som nahnevaný, lebo sa niekto ku mne správal drzo a potreboval by som rešpekt. Možno som frustrovaný, lebo sa mi nedarí v práci a potreboval by som zažiť úspech, a podráždený som asi preto, lebo by som sa jednoducho potreboval najesť :-). Často však máme i my dospelí problém pochopiť svoje prežívanie a správne ho komunikovať ... o čo viac s tým potom majú problém deti?
Ako dieťa spoznáva svoje prežívanie?
Rada by som (z pohľadu logopédie) poukázala na úlohu jazykových schopností v celom procese. Jazyk je nástroj nášho myslenia. Zároveň je to prostriedok komunikácie. Aby sme boli schopní adekvátne vyjadriť svoje prežívanie, musíme mať osvojenú vhodnú slovnú zásobu, ktorou ho pomenujeme. Ak máme „nálepku“ pre to, čo vnútorne prežívame, dokážeme o tom rozmýšľať a následne to adekvátne spracovať a odkomunikovať. Naše vnútorné prežívanie je veľmi bohaté a bohatá by mala byť aj naša slovná zásoba, ktorou ho vyjadríme.
Keď vidíme dieťa pod vplyvom emócie (predovšetkým tej negatívnej) častokrát z našej strany dospelých zaznievajú bagatelizujúce alebo odmietajúce slová typu: „Prečo plačeš?!“, „Tíško!“, „Neplač, veď to nič nie je!“. Dieťa však nedokáže vhodne vyjadriť svoje vnútorné prežívanie, kým ho to niekto nenaučí. A tým „niekto“ sme my - dospelí. Našou úlohou je snažiť sa odhadnúť, čo dieťa vnútorne prežíva a následne sa pokúsiť vhodnou slovnou zásobou pomenovať pocity a emócie dieťaťa: „Asi si smutný, však?“. Keď si dieťa “napočúva” emocionálnu slovnú zásobu, postupne si ju osvojí (spojí si vnútorný pocit s daným slovom) a začne ju samé používať. Táto slovná zásoba sa neskôr stane nástrojom sebavyjadrenia a vedomej kontroly svojho správania. Strohé nálepkovanie pocitov a emócií však nestačí. Každá emócia totiž vyplýva z podnetu. Ako sme písali v úvode, emócia je následok, ktorý má svoju príčinu, zvyčajne nejakú naplnenú alebo nenaplnenú potrebu. A túto kauzalitu potrebujeme dieťa naučiť. „Asi si smutný, lebo by si sa chcel hrať s autíčkom, ktoré ti práve zobral Ferko.“
A že načo je toto všetko dobré?
Dôvodov je hneď niekoľko. Azda ten najľudskejší spočíva v tom, že keď sa snažíme úprimne pochopiť prežívanie dieťaťa, prejavujeme mu tým svoju lásku a rešpektujúci prístup. Dieťa sa cíti prijaté. Takéto prijatie je mnohokrát rýchlejším a účinnejším liekom na neutíchajúce negatívne emócie, než automatické potláčanie a bagatelizovanie emócií. Emócie totiž musia najprv odznieť, aby sa prinavrátil zdravý rozum a úsudok. Pomenovávaním emócií a odhadovaním ich príčin zároveň rozvíjame u dieťaťa podstatnú ľudskú schopnosť – empatiu. Tá je považovaná za jednu z najesenciálnejších sociálnych zručností. Empatický človek dokáže chápať perspektívu druhých. No nielenže má predstavu o tom, čo cíti druhá osoba, ale tieto pocity dokáže zdieľať a vie im prispôsobiť svoje vlastné správanie – vie približne odhadnúť, čo iný potrebuje. Ak vás neoslovili tieto dôvody, prečo venovať emóciám u detí dostatočný priestor, nasledujúce riadky vás snáď presvedčia. Schopnosť identifikovať emócie, pomenovávať ich, adekvátne spracovávať a regulovať u seba aj u iných ľudí, je veľmi dôležitá schopnosť, ktorá sa v odbornej literatúre označuje ako emocionálna inteligencia. Koncept emocionálnej inteligencie rozvinul v 90. rokoch Daniel Golemann a odvtedy sa teší veľkej popularite. Pán Golemann túto schopnosť považuje za kľúčovú pre úspešný a šťastný život. Dokonca uvádza, že emocionálna inteligencia ovplyvňuje náš životný úspech viac ako dobre známe IQ. Akademická inteligencia (IQ) neponúka takmer žiadnu prípravu na ťažkosti a chaos každodenného života, ktorý žijeme v interakcii s inými ľuďmi. Úroveň emocionálnej inteligencie má význam pre pochopenie toho, prečo sa jednému človeku v živote darí dobre a druhý, s rovnakým intelektom, sa potáca životom s ťažkosťami. Osoby, ktoré dokážu adekvátne komunikovať svoje emócie sú úspešné v profesionálnom živote, dokážu lepšie zvládať konflikty a regulovať svoje vlastné správanie. Nezraňujú iných a majú hlboké vzťahy.
Ako môžeme podporiť rozvoj emocionálnej inteligencie u detí?
Je potrebné zbystriť pozornosť, keď dieťa prejaví pozitívne, ale aj negatívne emócie. Taktiež je dôležité pomenovať prežívanie dieťaťa vhodnou slovnou zásobou a následne sa pokúsiť odhadnúť príčinu, ktorá emóciu vyvolala. Skvelým pomocníkom pre tých, ktorým komunikácia o reálnych pocitoch (mojich a tvojich) nie je až taká prirodzená, sú detské knihy. Tie často obsahujú emocionálne ladené udalosti a sú nasiaknuté rozmanitou (aj emocionálnou) slovnou zásobou. Pre mnohých je rozhovor o postavách v knihe a ich prežívaní výbornou formou ako nenásilne komunikovať o pocitoch, emóciách a potrebách iných. Neváhajte preto s deťmi veľa čítať a predovšetkým v hĺbke diskutovať o obsahu knihy – o postavách a ich emóciách, túžbach, motiváciách, zámeroch atď. Čítanie kníh s deťmi je zároveň forma hry a efektívny spôsob budovania vzájomného vzťahu, o čom si môžete prečítať viac tu: https://eduworld.sk/blog/9/rozpravanie-pribehov-detom-ucinny-liek-i-prejav-lasky.
