Autor: Viktor Križo
Marko
Som taký bežný siedmak, ktorý aktuálne drtí hry, háda sa so spolužiakmi, s rodičmi i sestrou. Chodím do školy rád, a aj keď si to všetci myslia a nedávam to najavo, tak sa rád učím. Milujem Pitahaya a čítanie kníh. Nemám veľmi rád kritiku a teším sa, keď som vonku s kamošmi a smejeme sa. Snáď som na nič dôležité nezabudol 😊 Ale začnime teda od začiatku, vždy to takto nebolo.
Videl som viac škôl, učiteľov i psychológov ako väčšina učiteľov. Už v materskej škole ma spájali viac s Macaulayom Culkinom než Dominikom Sáviom. Nevedel som vždy odhadnúť situáciu, často som cítil hnev, ohrozenie, že mi niekto chce zle. Zo všetkých strán som počúval postupne stále sofistikovanejšie nálepky: nevychovaný, zlý, drzý, nenapraviteľný, adhd, postihnutý. Tá posledná sa ustálila na aspergerovom syndróme. Už sme si s mamou mysleli, že prišli na to, čo mi je, prečo keď sa naseriem mám zlosť a stratím náladu. Hurrá, ešte zopár videí a článkov na youtube prejdem a budem mať predstavu o tom, aký som. Hm, niekoľko vyšetrení, cestovanie zo školy do školy, množstvo expertov „na mňa“, ale teda mať v piatej triede za sebou viac škôl ako rokov je asi trochu problém, či? Keď som naposledy hodil po učiteľke na prestávke v strese kameň padlo povestné a mne známe: „nechceme ho tu.“ Ak by som si namiesto zbierky mojich obľúbených kobyliek začal zbierať negatívne hodnotenia zo školy, tak mám zbierku väčšiu ako archeológ.
Mama
Hm, keby sa moja kariéra a plat odvíjal od nasadenia, ktoré som venovala hľadaniu cesty k Markovi, tak dnes som milionárka a minimálne s titulom mimoriadna profesorka. A to hneď v niekoľkých oblastiach – didaktiky, psychológie, špeciálnej pedagogiky, medicíny, práva, manažmentu a nejaké tie menšie tituly by som dostala z odboru dopravy, IT aj gastra. Ani vo sne by som si nepomyslela, že ako úspešná spisovateľka s červeným diplomom budem s mojím výnimočným manželom tráviť viac času v škole a v poradniach ako v práci a na rodinných dovolenkách. Neurobila som nič hrozné, že som si vypočula aká som zlá matka mnohonásobne viac ako vlastné podcasty mojich reportáži. Ak by sa merala kapacita srdca podľa toho, kto koľko svojmu dieťaťu venuje času, tak mám srdce väčšie ako žirafa alebo veľryba. Chvíľami som sa upokojila, keď Markovi povedali, že je asperger, mohla by som prednášať, čo o tejto téme viem. Dnes sa ale niečo zmenilo.
Neudialo sa to náhle, ale prichádza to pomaly. Posledné dva roky menej uvažujem o ňom ako o „aspergerovi“, menej ma zaujíma, či so svojím intelektom bude mať jednotku z testu z matiky. Teším sa, keď ho vidím so spolužiakmi, neporiadok v jeho izbe ma nedostáva do amoku:) A hoci dokáže tráviť na počítači viac času ako vo vani, vidím ho ináč. Neviem ešte presne, čo a prečo to je. Možno som sa zmenila aj ja? Možno mi škola už posledný rok nepíše do edupage každý deň poznámky? Máme lepšieho psychológa či asistenta? Je po sviatkoch, ktoré boli plné kríz. Občas som pritlačila, občas prehltla. Vidím na ňom ale veľmi veľa malých pozitívnych zmien. Píšem malých, lebo asi aj to som sa naučila ináč prežívať a objavovať. Včera spravil sám od seba prípravný test z matiky a na nejakých 91 %. Zahral sa s kamošom hry online, potom si urobil ešte test z fyziky a aj si to vyhodnotil sám a skontroloval podľa učebnice. Ráno nechcel ísť do školy, mal obavu, že neurobí test z biológie, lebo sa naň nepripravil. Pred tým mu to bolo už jedno, teraz mu na tom tak normálne záleží. Nemá rád už nielen negatívnu, ale ani pozitívnu spätnú väzbu. Možno chce byť sám sebou taký aký je a nebyť hodnotený? Hm. Zlepšil sa mu údajne aj vzťah so slovenčinárkou, ktorú nemusel. Do piatej triedy bol počas vyučovania viac doma ako v škole prípadne na striedačku v riaditeľni alebo u psychológa. Teraz chodí sám do školy, občas si vypýta, že nevládze a má voľno, ale v škole teraz trávi väčšinu času ako ostatné deti. Dokonca už aj ja môžem byť mama, občas byť prísna, hnevať sa. Aj ma už viac rešpektuje, hoci otcovi sa nevyrovnám:)
Pedagogický asistent
Som učiteľ, ale aj kvôli Markovi som začal robiť na part-time aj asistenta. Stretol som ho ako piataka. Strapatý, rozcuchané vlasy, v tvári večne zamračený, prchký, neprístupný na blízky priateľský kontakt. Obľúbené tričko a vždy pohodlné tepláky. Prvé mesiace sme rozoberali všetko okrem učenia – rozšroubovanie lavíc, pier či lúčnych kobyliek a výroba čohokoľvek, čo môže byť nebezpečné, hlučné, alebo dokáže vzbudzovať strach bolo denným programom. Pojedanie listov chodbových rastlín, trieskanie dverami, úteky... Spoznávali sme sa navzájom, hľadali spoločné témy, oťukávali sme sa. Aj Marka zaujímalo, kde sú moje hranice, ktoré neradno prekračovať. Pre moju povahu pacifistu bolo počúvať katastrofické príbehy o zničení sveta, o ubližovaní všetkým živým tvorom bez ohľadu na rastlinný či živočíšny pôvod, alebo o vyhrážaní sa dávnym nepriateľom i nevinným obetiam, vidieť bitky, modriny, šrámy, počuť vulgarizmy, to všetko bolo jedinečnou príležitosťou na začiatok niečoho veľkého. Marko totiž narazil na niekoho, kto s ním síce názorovo nesúhlasí, ale nerozpráva sa s ním, ako s malým dieťaťom, oponuje mu s kľudom v hlase, nemá z neho strach, má všeobecný prehľad a chápe a pozná to, o čom hovorí chlapec s jednociferným číslom vo veku tak presvedčivo, akoby skutočne počas druhej svetovej vojny tajne pracoval v podzemnom laboratóriu. Nemám rád násilie, fyzické tresty ani krik. Takže Marko začal tiež hľadať nové témy a postupne sa (pýtalo by sa napísať „nakoniec“, ale v našom prípade platí „nazačiatok“) z týchto našich večných konverzácií a názorových rozbrojov vytvorilo také krehké nesmelé kamarátstvo a rodila sa vzájomná dôvera. Zvykol si na mňa. A už takmer aj ja na neho. Výborne! Už ostáva len 30 kolegýň a 200 detí a máme to! Vonku mimo triedy sme trávili dosť času, Marko pozná azda všetky miestnosti a zákutia budovy i areálu. Niekedy sme opúšťali triedu kvôli vyrušovaniu, inokedy pre lenivosť, alebo zo strachu z neúspechu. Zo začiatku často stačilo, že som sa otočil a už bolo zle. Vždy vedel vycítiť, kedy je jeho príležitosť a nikdy si ju nenechal ujsť. Učitelia ma najprv na hodinách vnímali skôr ako SBS, o učení nebola veľmi reč, hoci Marko mal prečítaných viac kníh ako polovica učiteľov, mohol by nám robiť správcu IKT a vedel anglicky plynule lepšie než väčšina detí v škole. Aby však napísal aspoň jednu vetu, to by som mu musel sľúbiť týždeň hrania hier na počítači miesto školy. Dohody s Markom bývali nemožné, ak z toho neprofitoval. Fakt sú to už takmer tri roky, čo k nám prišiel? Neskutočné. Strach a hrôza učiteľov, desiatky mimoriadnych schôdzí s ľuďmi z rôznych kútov Slovenska.. Učenie sa z domu, z prázdnej triedy, zo školskej chodby, z nemocnice.. Spoločné obedy cez prázdniny a ofrflávanie ostrokyslej polievky.. Dnes? Dnes je tu iný Marko - puberťák s novými peripetiami, ktorému začalo záležať na svojom vzhľade, oveľa prístupnejší na spoluprácu, rozhovor, dodržiavanie zásad a pravidiel. Žiak, ktorý vykazuje známky sebareflexie, vie sa zasmiať so spolužiakmi i na sebe, vie zhodnotiť, kedy je toho na neho priveľa, kedy nechať spolužiakov v tichosti pracovať a dokonca dokáže pri písomke obsedieť v triede a sústrediť sa na svoju prácu. Je trpezlivejší, viac počúva učiteľov, spolupracuje, píše testy, diktáty, odovzdáva prezentácie.. Niekedy je toho moc, ale aj keď dostane po „nose“, už žiadna atómovka nepríde. Možno je to tým že už dôvernejšie pozná toto prostredie a ľudí, je tu s nami, je jeden z nás a my sa tak na neho dívame. A možno sa tak začal dívať aj on na nás. Spolužiaci ho prijali azda ešte skôr, ako my dospeláci a triedna učka ich pekne drží spolu, ako jeden kolektív.
Nedávno na klasifikačnej porade informovala o stave našej triedy slovami: „U nás je všetko v poriadku, momentálne je všetko dobre nastavené, deťom sa darí a sú skvelá partia.“ Na to sa ozvali ďalšie kolegyne: „Áno, učí sa tam naozaj dobre, aj Marko pekne spolupracuje. Takže, môžeme prejsť na ďalšiu triedu..“ To je ono? Hotovo? Žiadne problémy, vyhrážky? Naozaj je v našej triede všetko v poriadku? O tomto okamihu som sníval! Všetky tie plánované útoky na zničenie sveta spred pár rokov sú preč. Prestávame vyčnievať z davu. Tak takúto skvelú správu o stave našej triedy som už dávno nepočul..
Psychológ
Keby sa dali pocity prirovnať k farbám, tak si predstavte, že ich všetky zmiešate. Skúste povedať, akej farby bude výsledok? Koľko farieb uvidíte zmiešaním? Marko fungoval celé roky ako takáto machuľa farieb. Ťažko bolo vidieť zelenú, červenú či bielu. Ako psychológ som cítil veľkú bázeň pred ani nie ešte násťročným dieťaťom. Hrová terapia s chlapcom, ktorý na vás skôr zabreše ako sa usmeje, bez záujmu o čokoľvek, so slovnou zásobou na úrovni päťdesiatnika, ale reguláciou na úrovni tigra počas lovu. Pamätám si ešte teraz živo sedenie pred troma rokmi, ako začal rezať perom stoličku od hnevu a po nastavení láskavých hraníc vyšiel z dverí zatvoril ich za sebou tak, že to museli počuť aj vo vedľajšom meste. Vyšiel som na parkovisko pred budovu a terapiu sme pokračovali na chodníku. Jeho hnev a moja učebnicová prázdnota. Okrem pouličnej lampy sa nebolo veľmi o čo oprieť. Až teraz viem, že to bolo najkrajšie terapeutické stretnutie človeka s človekom. Podobných stretnutí bolo ešte viac. Moje štátnicové otázky vyprchali a potrebovali som nové nápady. Jeho obľúbené ovocie som na jednom stretnutí zháňal taxíkom na kraji mesta v obchodíku, ktorý asi nemal IČO:) Až keď som pochopil, že moje občasné cestovanie vlakom do jeho školy a počúvanie ako sa mi sťažuje pri kofole, je vlastne len o znovunájdení takej obyčajnej veci – vzťahu. Zrazu nebol pre mňa, kolegu asistenta, triednu či rodičov iba diagnóza alebo prípad. Bol človekom, ktorý je hodný, aby ho niekto mal rád. Nebolo treba ani špeciálne stimulácie Snoezelen, aby objavil sám seba. Som presvedčený, že kvapku za kvapkou rozliční ľudia prispeli k jeho rastu. Ja som na tejto ceste naskočil oveľa neskôr, ale ani jednu minútu neľutujem. A keď som už nevedel poradiť učiteľom nič múdre, poslal som im do školy poštou balík sladkostí a kávu. Naučil som sa v tomto príbehu, že sú to malé skutky dobroty a lásky, ktoré držia temnotu v šachu (Gandalf). Alebo, lepšie povedané, pomáhajú Markovi rásť. Ale nielen jemu. Aj mame, kolegovi, či mne.