"Jeden rodič nestačí!" vypadla mi slza nad kuchynským stolom, keď 14-ročná dcéra na mňa zvýšila hlas, že ona upratovať nemusí. Po sebe, ani po nás. Vraj je to moja povinnosť. Naozaj? Zostala som ako obarená, keď sa moja tínedžerka postavila od stola, otočila chrbtom a v sekunde buchla dverami na svojej izbe, aby opäť mohla skončiť na Instagrame. Chcela som oponovať, prebúdzať jej svedomie, vykopávať z hlbokých zákop kúsky tolerancie a súcitu, ktoré som sa rokmi snažila do detí zasievať... Ale zrazu nebolo komu vysvetľovať. Nebolo nikoho, kto by s rešpektom počúval a pohladil ma po ramene so slovami: "Jasné, mami, som tu, pomôžem ti!"
Manžel len v tichu ďalej prežúval rezeň za stolom, zapíjal ho slastne pivom a tváril sa, že tam nie je.
Nevydržala som a vypadlo zo mňa, či počul, čo dcéra povedala. Zmohol sa len na suché: "A čo ja s tým mám, že ty sa hádaš s deťmi? To je tvoj problém. To je váš vzťah." Smútok a sklamanie z človeka, s ktorým máme stáť bok po boku spoločne vedľa seba v dobrom aj v zlom, v zdraví aj chorobe, ... ma bodol pri srdci ešte viac. To naozaj? Ty naozaj nevidíš, že v tejto chvíli naše dieťa potrebovalo usmerniť, čo je správne? Počuť prísny hlas, ktorý by mu povedal, že takto s ľuďmi nezaobchádzame. Takto si ľudí okolo seba nevážime. Stačilo tak málo. Obyčajné: "Vráť sa. Počula si, čo povedala mama?" Tak, ako to vždy robím ja voči tebe. Tak, ako sa vždy postavím na tvoju stranu, keď viem, že je to pre dobro detí, alebo nás všetkých.
Ale ty si neviditeľný. Ty tu nie si.
Bolí ma, že vždy musím usmerňovať deti ja a ty si ten láskavý hrdina, pri ktorom je všetko dovolené. Som unavená. Veľmi unavená. Aj ja sa túžim občas uvoľniť a vidieť, že tú situáciu, aby z našich detí boli dobrí ľudia, zvládneš. Túžim sa o teba oprieť, no necítim, že pri mne stojíš.
Byť neviditeľný je nebezpečné. Je to tichý súhlas so zlom, ktorého si svedkom. Aké asi budú naše deti, ak nepovieš nič? Akí asi budeme po rokoch my dvaja?
Jeden rodič nestačí, aby z našich detí boli dobrí ľudia. Aby sme zostali bok po boku v dobrom aj zlom my dvaja...