Umeleckých kováčov na Slovensku nie je veľa. Jedným z nich je aj Ján Ostradický, ktorý je štvrtou generáciou umeleckého kováča vo svojej rodine. Aj napriek novším technológiám a požiadavkám trhu dodržiava vo svojej práci čistotu remesla. Sám vidí potenciál mladých v tejto profesii. Podľa jeho slov dnes mladým veľmi pomáha aj internet. To čo doma v dielni vyrobia, vedia ponúknuť zákazníkom do celého sveta.
#MojaPracaMaZmysel
Na začiatok nám prezraďte, čomu sa venujete?
Som umelecký kováč, zámočník. Toto remeslo som vyštudoval v Kremnici na Strednej umelecko-priemyselnej škole a v podstate sa mu venujem doteraz.
Kto vás k tejto profesii priviedol?
Nastúpil som do rozbehnutého vlaku, pretože otec už v tejto profesii pracoval. A tak ako otcov pomocník v štrnástich rokoch som k tomuto remeslu pričuchol. Odvtedy to robím.
Čo všetko v rámci vášho povolania robíte? Ako by ste opísali svoju prácu?
Moju pracovnú náplň formuje trh, ktorý sa vyvíja. To,čo som robil pred dvadsiatimi piatimi rokmi, už vyšlo z módy, postúpili technológie. Takže trh a požiadavky ľudí formujú, čo pre nich budem robiť. Ja už potom len usmerňujem výtvarný návrh a snažím sa udržať čistotu remesla.
Máte veľa práce?
Práce mám viac než dosť. Dokonca by sme potrebovali aj pomocníka. Hľadáme mladých ľudí do dielne, ktorí majú chuť pracovať. Ľudí je však nedostatok.
Prečo si myslíte, že ich je málo?
Tu bude asi viac faktorov. Možno niektorí opúšťajú tradície, hľadajú niečo nové, rýchlosť dnešného spôsobu života ich nútiť myslieť rýchlejšie. Toto povolanie nie je na päť minút. Keď ho chcete robiť seriózne a zaoberať sa ním vážne, tak to chvíľu trvá. V podstate už v priebehu jedného roka sa dokážete vyučiť remeselné praktiky. Dá sa to zvládnuť aj v pätnástich. Potom ten rast, ktorý si to vyžaduje, zvládanie technológii a dokázať sa rozhodnúť, čo budem robiť a ako to budem, to si už vyžaduje určitú dobu. Na to treba trpezlivosť a dlhší čas.
Baví vás táto práca? Čo na nej milujete?
Mňa moja práca baví viac, ako som očakával. V tejto dobe som rád, že ju robím. Milujem tvorbu a to, že môžem tvoriť. Baví ma, že z kusa železa vytvorím predmet, ktorý má nielen spoločenskú hodnotu, ale aj tú remeselnú a udrží si toho ducha ešte dlhú dobu. Nie je to vec konzumu a spotreby.
Aké sú možnosti uplatnenia umeleckých kováčov?
Veľa mladých, ktorých poznám v tomto odbore, odchádza do zahraničia. Napríklad v Českej republike je to v tomto smere živšie. Potom je tu Francúzsko, Nemecko. S odstupom času sa vracajú na Slovensko a zakladajú si svoje kováčske dielne. Tých kováčskych dielní, kde by sa mladí zapojili do pracovného procesu, je málo. Napriek tomu sa tu dá uživiť.
Je tu priestor na podnikanie?
Potenciál je všade, aj na Slovensku. Dnes sa dá podnikať takým štýlom, že vám moderné technológie výrazne pomáhajú. Doma môžete robiť čokoľvek, s čím sa dá expandovať do celého sveta. Internet je v tomto veľký pomocník a mladí majú veľké zručnosti, takže ide len o to, aby vedeli ponúknuť niečo do sveta.
Majú podľa vás mladí dostatok informácii o možnostiach štúdia tejto profesie?
Podľa mňa sa dajú tieto informácie dohľadať. Robí sa aj veľa podujatí a to nielen na Slovensku, kde sa môžu pozrieť na to, ako táto tvorba vyzerá v skutočnosti. Jedným takým najväčším podujatím v Česku, ktoré beží už dlhú dobu, je Hefaiston na hrade Helfštýn. Je to veľké kováčske sympózium a chodí sem veľa kováčov a môžete tu vidieť mnoho kováčskych prác.
Čo môže dať štúdium tohto odboru mladým ľuďom?
Keď je dobrá škola, môže mu dať veľa. My sme mali napríklad prax inak, bol trochu iný systém- nie týždeň v škole, týždeň prax. Prax sme mali zakomponovanú v rozvrhu, takže sa mi stalo, že po dielňach som išiel hneď na slovenčinu. Mali sme však aj povinnú prax, kedy sme chodili do firiem, ktoré sme si našli sami. Myslím, že tento systém podobne funguje aj dnes. Dajú sa dohľadať živnostníci, ktorí sú ochotní prijať mladých, aby ich zaučili. Je to aj pre ich osoh, aby vychovávali študentov k nejakým manuálnym zručnostiam, ktoré už dnes nie sú v školách tak zbežné.
V tomto remesle sa v podstate nič nezmenilo. Ako sa to robilo pred osemtisíc rokmi v dobe železnej, tak na tých pracovných postupoch sa nič nezmenilo. Pribudli nám len prostriedky, ktorými železo spracovávame. Preto v mojej profesii musím zvládnuť obrovské množstvo iných profesií. Nie som vlastne len kováčom, ale niekedy som zároveň sústružníkom a frézarom.
Manuálne zručnosti získa študent praxou, tým že sa dostane do výroby. Škola by mu mala poskytnúť základné vedomosti zo spracovania a obrábania kovov, aby mal základné výtvarné znalosti a výtvarné znalosti z dejín. Aby tiež vedel, ako sú slohovo radené jednotlivé prvky, keď sa dostane k práci ako napríklad reštaurátorstvo. Ak robí výtvarný návrh, aby si ho vedel nakresliť a odprezentovať u zákazníka. Ak by chcel podnikať, určite sú potrebné aj vedomosti z ekonomiky.
Mňa presvedčil aj kolektív ľudí v škole. Uvedomil som si, že nie som v tom sám a že som sa rozhodol správne. Je tam dôležitá chuť. Chuť chcieť niečo vytvoriť a v tomto som videl možnosti mojej realizácie.
Keď hovoríme o zručnostiach, sú potrebné?
Vždy sú dôležité nejaké zručnosti. Ide aj o to, aký smer si v tom kováčstve vyberiem. Nie sú len umeleckí kováči. Sú aj strojní kováči, zámočníci a podkováči. Ak chce ísť niekto napríklad za podkováča, tak musí mať vzťah k zvieratám a musí im tiež rozumieť. Ak chce byť umelecký kováč, musí študovať umelecké smery, aby vedel vyjadriť to svoje ja do železa. Strojný kováč zas musí zvládnuť technológie, ktoré si to vyžaduje a prácu pod obrovskými kovacími strojmi. Je to fyzicky náročná práca.
Ale nie je to len o svalovej hmote a na tých kováčoch je to vidieť. Ten, ktorý je fyzicky zdatný, je to vidieť na štýle jeho práce. Kováč, ktorý na to až tak fyzicky nemá, musí viac rozmýšľať. Používa iné prípravky, inak si zorganizuje prácu, aby to zvládol. Obaja tú prácu nakoniec zvládnu a výsledok je vždy rovnaký. Každý však k nemu dospeje inou cestou.
Vlastnou prácou prídete aj k skúsenostiam. Aj dnes idem za otcom, ktorý má neskutočné skúsenosti a spýtam sa ho, aký postup by zvolil on. Zakomponujem si tam to svoje rozhodnutie, ale pre istotu to s ním odkonzultujem. To nie je zlé, keď sa má človek s kým poradiť. Kováčovi je samému veľmi ťažko, potrebuje jednu ruku, pomocníka.
Máte pomocníka aj vy?
Momentálne nie. Pri tomto remesle robíte všetko rukami a cenu tu stanovuje čas. A času je tu šesťdesiat až sedemdesiat percent. Zvyšok je materiál a réžia okolo. Čas je dnes drahý.
A s tými pomocníkmi je dnes problém. Nemám tu pomocníka, ktorého by som sem vedel postaviť, aby samostatne niečo robil. S otcom nám to fungovalo, lebo som bol vyučený v odbore, spolu sme sa dopĺňali. V okolí tu nie je žiadny mladý chlapec, ktorý by mohol toto robiť.
Je remeslo populárne?
Ľudia dnes prichádzajú naspäť k tradičnému. Je to väčšinou moja veková kategória. Napríklad ľudia na vyšších manažérskych postoch. Chcú robiť aj niečo manuálne, prichádzajú do dielne a chcú tomuto remeslu pričuchnúť. Práve s nimi zvyknem urobiť workshop. V dielni si tak môžu skúsiť toto remeslo na vlastnej koži. Čo je zaujímavé, títo ľudia často rozmýšľajú, že keď prídu do určitého veku, opustia to, čo robili a začnú sa venovať remeslu. Ľudia sa trošku prinavracajú k remeslu naspäť.
Venujete sa vy alebo váš otec aj vzdelávaniu?
Môj otec sa momentálne venuje aj vzdelávaniu detí ako majster odborného výcviku na Súkromnej strednej odbornej škole polytechnickej DSA v Trnave. Má denných aj externých študentov. Rovnako i ja by som rád odovzdával skúsenosti ďalej.
Koľko generácii sa vo vašej rodine venovalo kováčstvu?
U nás sa toto povolanie dedí. Zdedil som ho po otcovi. Táto dielňa stojí na mieste, na ktorom dedo vybudoval svoju dielňu. Dedo pochádzal z rodiny, kde jeho otec bol obecným kováčom v Dolných Orešanoch na Obecnom dome. Okrem môjho deda mal pradedo ďalších dvoch synov, ktorí robili kováčov a mal tiež dcéru, ktorá sa vydala do kováčskej rodiny v Brne. Môj dedo tam bol v učení Cechmajstra moravského. Moji predkovia pochádzajú z Boleráza z kováčskej rodiny, to hovoríme o roku 1824. S istotou môžeme dokladovať štyri generácie kováčov v našej rodine a išlo to z generácie na generáciu. Konkrétne na tejto dielni som vlastne tretia generácia. Či to chytí aj mojich dvoch synov, bude záležať len od nich.
Viac o práci umeleckého kováča nájdete aj na: www.dualnysystem.sk/umeleckykovac
