Emócie… Máme ich všetci. Všetko, čo robíme a všetko, čomu sa učíme, je formované aj tým, ako sa cítime. Emócie sú ako vlny v mori, prídu a odídu. Niekedy sú menšie, inokedy väčšie. Niekedy vlnobitie trvá dlhšie, inokedy kratšie. Často je more pokojné, bez vĺn. Vlny a ich intenzitu nevieme kontrolovať. To, čo môžeme urobiť, je pozorovať a prijať ich, ideálne naučiť sa na nich surfovať.
Tak ako vlny, aj naše emócie sú v poriadku. Pocity sú prirodzenou súčasťou každého z nás. Aby sme sa sami od seba nevzdiaľovali, nezapierali svoje prežívanie, mali by sme porozumieť svojim pocitom, naučiť sa ich prijať a pracovať s nimi. Žiaden pocit spojený s akoukoľvek emóciou nie je dobrý alebo zlý, vhodný alebo nevhodný. Príjemné prežívanie emócií je rovnako prirodzené ako nepríjemné. To, načo je potrebné sa zamerať, je správanie spojené s ich prežívaním. Vhodné správanie podporiť, nevhodné sa zasa naučiť kontrolovať a regulovať.
Rodičia minú veľa času a energie naučiť svoje dieťa dôležité veci ako napr. plávanie, lyžovanie či zaväzovanie šnúrok. Ako sa deti učia rozumieť svojmu smútku alebo radosti? Ako sa naše deti učia vhodnému správaniu, keď svoje emócie prežívajú menej či viac intenzívne? Veľa rodičov je schopných podporiť príjemné emócie, ktoré ich dieťa prežíva, avšak aby sme sami nečelili rodičovskej frustrácii z neadekvátneho správania našich detí, a vedeli vhodne zareagovať počas nimi prežívaného hnevu, sklamania či frustrácie, to chce určitú prax.
Urobiť si čas naučiť dieťa porozumieť svojim pocitom je dôležité. Výskumy ukazujú, že deti, ktoré rozumejú svojim pocitom a učia sa o svojich emóciách majú tieto výhody:
Aj keď vynaložené úsilie je nemalé, môžeme hovoriť o dobre investovanom čase, lebo ide o konkrétnu formu sebapoznania. Ide o zvyšovanie sebauvedomenia a sebakontroly, o zvyšovanie osobnej zodpovednosti nášho dieťaťa. Dieťa bude viac pripravené čeliť životným výzvam a v neposlednom rade vzťah rodič – dieťa sa posilní. V detstve sme veľa krát počuli pokyny a otázky: “Neplač!”, “Prestaň plakať!”, “Už stačí!” Nehanbíš sa?”, “Nie je dôvod byť predsa smutný!” “Nemáš sa čoho báť.” alebo “Ty sa budeš teraz hnevať?”, Čo sa máš čo hnevať”, “Stačí!”, “Ty sa nemáš čo na mňa hnevať!” a veľakrát sme toho svedkami aj teraz na ihriskách či v mestskej doprave. Možno sa aj sami pristihneme pri obdobnej reakcii. Čo môže rodič urobiť, keď jeho dieťa exploduje hnevom, alebo sa ukrýva so svojím strachom alebo smútkom?
Emocionálny koučing je 5 kroková rodičovská technika, ktorá pomáha deťom porozumieť ich pocitom a zvyšuje ich schopnosť riešiť problémy. Tvorcom tejto techniky je Dr. John Gottman, ktorý tvrdí, že v 95% ide o porozumenie a empatiu:
Pocity sú v poriadku. Nemajú byť hodnotené ani kritizované. Identifikujme emócie dieťaťa hneď, ako sa začína správať nevhodne. Pozorujme a počúvajme dieťa, aby sme porozumeli, ako prejavuje rôzne emócie. Identifikujme aj svoje emócie a oddeľme ich, uvolnime sa. Ak sa necháme strhnúť emocionálnou vlnou dieťaťa, v ďalších krokom môžeme zlyhať.
Vnímajme emocionálne prežívanie ako príležitosť učiť naše dieťa a ako príležitosť pre dieťa niečo sa naučiť. Nepokúšajme sa opraviť nepríjemné pocity, ani ich potláčať. Ukážme mu, že je prirodzené mať veľa rôznych pocitov.
Ak majú deti akceptovať zmenu správania, potrebujú byť pochopené. Nájdime spôsob, ako ukázať dieťaťu, že mu rozumieme a akceptujme, ako sa cíti. Nájdime v sebe schopnosť empaticky a aktívne načúvať. Nesúďme, neoponujeme ani nekritizujeme emócie. Správanie je to, na čo je potrebné sa zamerať. Overme si pocity dieťaťa a povzbuďme ho, aby porozprávalo, čo prežíva. " Si ticho. Keď som ticho ja, často sa niečoho obávam. Čo sa stalo? Chceš sa o tom porozprávať?“
Pomôžme dieťaťu rozpoznať a verbalizovať jeho pocity. Žiadne ďalšie otázky, tvrdenia v oznamovacej vete. Začnime aj skôr, než samotné dieťa. „To znie nahnevane.“ Vynaložme úsilie, aby sme identifikovali emócie, ktoré pociťuje a nehovorili dieťaťu, ako by sa malo cítiť. Vyjadrime porozumenie a parafrázujme, ak je to potrebné. Pridajme vlastnú skúsenosť alebo všeobecné tvrdenie. “Áno, počujem, že si skutočne smutný, lebo si chcel ďalší koláč a ja som povedala, že nemôžeš.“ Vyzerá, že si skutočne nahnevaný, že si prehral. Áno, človeka dokáže nahnevať to, že hra neskončí tak, ako očakáva. Pamätám sa, keď som ja hrávala s otcom šachy a prehrala som, bola som veľmi sklamaná.“ "Vidím, že sa cítiš trocha nervózne a neisto pred klavírnym recitálom. Pamätám, ja som sa prvý krát cítila rovnako.“
a. Stanovme limity
Pocity nie sú problém. Neadekvátne správanie je. Zlaďme sa v rodičovstve s partnerom a dohodnime hranice tolerancie v rodine. „Je v poriadku, ak sa hneváš, nie je v poriadku, ak búchaš dverami, kopeš do brata a hádžeš predmetmi.“
b. Nastavme ciele
Spýtajme sa dieťaťa, čo chce dosiahnuť, čo potrebuje. „Čo potrebuješ/chceš? Pokúšaš sa získať moju pozornosť, chceš hračku, alebo chceš, aby sa tvoja sestra s tebou hrala?“
c. Porozmýšľajme nad možnými riešeniami
Nechajme dieťa urobiť brainstorming. Pomôžme, ale nepreberajme vedenie, neraďme. „Chceš zistiť, čo urobili iné deti? Ako si sa k tomu postavil v minulosti?“ Pri deťoch pod 3 roky dajme na výber z dvoch riešení.
Na začiatok k dispozícii na stiahnutie pracovný list, kde si môžeme precvičovať naše reakcie pri konkrétnych výchovných momentoch.
Prijatiu emócii a porozumeniu ich prežívania, následnej regulácií nevhodného správania predchádza potreba zamerať sa aj a naše rozmýšľanie, ktoré môže konkrétnu emóciu vyvolať. V nasledujúcom článku si tento krok v sebauvedomovaní bližšie priblížime a oboznámime sa aj s konkrétnou technikou, vhodnou ako pre dospelých tak aj pre deti od 8 rokov.
Autorkou článku je matka 2 nadaných detí, konzultantka v oblasti riadenia a rozvoja ĽZ s 15 ročnou praxou, kariérova koučka a certifikovaná facilitátorka, zakladateľlka združenia EQ4Kid Centrum, ktoré podporuje emocionálny a sociálny rozvoj detí. Osobitne sa centrum zasadzuje za nadobudnutie životnej rovnováhy nadaných detí.
