Výskumy, ale aj bežný život nám denne poskytujú dôkazy o tom, že myslenie detí a dospelých nie je rovnaké. Je to spôsobené vekom, vzdelaním, skúsenosťami, ale tiež tým, že deti skôr dokážu odhodiť strach, neboja sa experimentovať a dokážu byť viac samy sebou. V čom vidno najtypickejšie rozdiely?
1. Deti veria, že všetko sa dá.
Čím je dieťa mladšie, tým viac verí tomu, že všetko sa dá zvládnuť a vyriešiť. Skúša, experimentuje, premýšľa, nevzdáva sa. Vie si čokoľvek predstaviť a o čomkoľvek snívať. Dospelí majú v tomto smere zábrany a obavy, ktoré sú niekedy také silné, že ich brzdia v aktívnom rozvoji, tvorivosti a v hľadaní nových riešení určitej situácie. Často to, čo sa deťom javí ako zaujímavé, dospelým pripadá ako naivné a zbytočné. Čo je pre dospelých riskantné alebo namáhavé, pre deti je lákavé a zábavné. Deti sú ochotné usilovať sa o čokoľvek. Často im však v snívaní i v samotnej realizácii bránia dospelí, lebo mnohé detské sny pripadajú dospelým neefektívne a naivné.
2. Dospelí neveria, že niečo vo svojom živote výraznejšie ovplyvnia. Deti nepochybujú, že sú strojcami svojho šťastia.
Dospelí sú už zvyknutí na určitý stereotyp, ktorý im prináša určitú pohodu, spokojnosť, stabilitu. Často sa nesnažia robiť vo svojom živote radikálnejšie zmeny, lebo sa boja, že by zmenou mohli svoju situáciu ešte zhoršiť. Nenapadne im, že by to mohlo byť, naopak, lepšie. Deti cítia, že môžu ovplyvňovať veľa vecí okolo seba. Sú vytrvalé, ak im na niečom skutočne záleží. Ak sa im aj niečo nepodarí, skúšajú to znovu. Veď si len všimnite škôlkárov, ktorým nerobí problém stavať vežu z kociek aj po desiatykrát. Možno sa nahnevajú, zatnú, zdujú na pár minút, ale začnú odznova. Mnohí dospelí sa po prehre už k rozrobenému projektu väčšinou nevrátia. A samozrejme, nezabudnú zo svojho neúspechu niekoho iného obviniť.
3. Deti sa vedia tešiť z maličkostí.
Deti majú neobmedzenú fantáziu a sú spontánne. Radujú sa z maličkostí, sú často šťastné. Nechýba im špecifický zmysel pre humor. Naopak niektorým dospelým ani veľké radosti nestačia k tomu, aby sa cítili šťastní. Často sú veľmi nároční. Ani tie najkrajšie domy a autá im niekedy nedokážu urobiť radosť. Stále túžia po niečom novom a lepšom, a tak sa dostávajú do kolobehu večnej nespokojnosti. Kto sa dokáže z tohto kruhu vyslobodiť, skôr sa dostáva na cestu šťastia. Ale v dnešnej dobe je to ťažké. Človek je pod neustálym tlakom porovnávania sa a pod vplyvom reklamy. Deti toto neriešia. Spontánne sa dokážu tešiť aj z obyčajnej čokolády, keď majú práve na ňu chuť.
4. Deti majú v sebe nekonečnú túžbu stále niečo objavovať.
Malé deti poznajú jediný čas, a to prítomnosť. Nevŕtajú sa v minulosti a neplánujú ďalekú budúcnosť. Ak majú deti sebadôveru a voľnosť, dokážu mnohých okolo seba motivovať tým, že im ponúkajú zaujímavé názory a pohľady na svet. Majú v sebe nekonečnú silu rozvíjať svoju inteligenciu a emocionalitu. Skutočnosť, že žijú pre prítomný okamih, im dáva nekonečné množstvo energie. Smerom k dospelosti sa tento proces spomaľuje. Prečo sa v neskoršom veku stráca nadšenie a prirodzená chuť duchovne rásť? Dospelosť neznamená ukončiť nejakú školu, zamestnať sa a čakať, čo prinesie ďalší deň. Dospelí nesmú dopustiť svoju stagnáciu. V akomkoľvek veku by mali v sebe niesť túžbu po objavovaní nových možností a vedomostí. Mali by naďalej pátrať, skúmať, nadchýnať sa nad možnosťami sveta. Takýmto spôsobom zabezpečia svojej duši radosť, ktorá bude fascinujúca nielen pre ich deti, ale aj pre nich samých.
5. Deti vedia povedať nekompromisné NIE.
To, čo sa mnohí dospelí nevedia naučiť ani v dospelom veku, deti majú často úplne prirodzene zakotvené v sebe. Keď im niečo nechutí, niekde nechcú ísť, s niekým sa nechcú stretnúť alebo niečo nechcú robiť, si vedia často presadiť slovíčkom NIE. Dnešná generácia detí ho už vie rázne povedať. Generácie pred rokmi s tým často mali veľké problémy, lebo nechceli zarmútiť rodičov, a tak často popierali samých seba. Dnešné deti vedia byť viac autentické.
Často sa hovorí o tom, že dospelí motivujú deti a sú pre nich vzorom. Ale je to naozaj vždy tak? Keď sa nad tým hlbšie zamyslíme, niekedy by to mohlo byť aj naopak. Čo ak práve deti prichádzajú na svet s poslaním motivovať dospelých? Veď aj napríklad Mark Zuckerberg a Larry Page sa rozhodli vo svojich firmách vo Facebooku a v Googli angažovať viac detí. Prečo? Uvedomujú si, že ich technologické firmy potrebujú neustále prekvapovať, posúvať hranice možného a nemožného, ponúkať stále niečo nové. Zistili, že práve deti vďaka svojej fantázii a výborným nápadom im pomáhajú udržiavať náskok pred ostatnými. Možno v budúcnosti sa práve detská fantázia stane vyhľadávaným artiklom a možno vďaka deťom sa spoločnosť začne ešte viac rozvíjať.
Možno ste sa niekedy pristihli pri tom, ako ste uvažovali, že kto koho vlastne vychováva. Dospelí deti alebo deti dospelých? Každého dospelého totiž prítomnosť detí výrazným spôsobom ovplyvňuje. Čo je najpodstatnejšie, deti nás učia hlavne vedomej pozornosti svetu a životu. Učia nás radovať sa z maličkostí, motivujú nás k zastaveniam a preciťovaniam jednotlivých situácií počas dňa. Možno práve vďaka deťom si viac uvedomujeme, v čom sa skrýva skutočná podstata života. A deti sú veľmi často nekompromisným zrkadlom svojich rodičov. Zrkadlia naše omyly a nedokonalosti, ale zároveň nám dávajú svoju vďačnosť i lásku, keď im venujeme pozornosť, rešpekt a úctu. Niekedy by sme možno to zrkadlo najradšej niekde schovali, ale to sa nedá.
Prichádza leto, u mnohých aj čas dovoleniek, ktoré ponúkajú väčší priestor na spoločné chvíle prežité s deťmi. Možno keď sa na ne pozrieme iným spôsobom, objavíme v nich nekonečnú studnicu inšpirácie pre náš vlastný život. Za pokus to určite stojí!
