Niektoré deti sú zvyknuté, že hneď všetko dostanú. Ak nie, robia problémy, vydierajú dovtedy, kým sa ich túžba nesplní. Ak im nevyhoviete, sú urazené, trucovité, depresívne. Niekedy sa takto správajú, lebo napodobňujú spolužiakov a kamarátov, inokedy sa táto forma správania u nich vyvinie kvôli prostrediu, v ktorom žijú alebo kvôli výchovným postupom, s ktorými sa v rodine stretávajú.
Americký psychológ Philip Zimbardo sa okrem iného dlhé roky zaoberá aj vplyvmi, ktoré pôsobia na pocit šťastia detí. K tomu, že začal skúmať práve túto problematiku, ho motivovala skutočnosť, že si všimol, že veľmi veľa rodičov sa pri výchove svojich detí riadi heslom: „Rob si, čo chceš, tým ti dávam najavo svoju lásku.“ Často k tomu ešte dodávajú, že všetci tí, ktorí chcú od dieťaťa niečo ťažké, nepríjemné alebo mu niečo zakazujú, to sú zlí ľudia. Ide o filozofiu, ktorá bezprostredné uspokojovanie potrieb povýšila nad náročné budovanie hodnotných vzťahov a charakterových vlastností. Často môžeme stretnúť rodičov, ktorí svoje dieťa neustále dávajú do stredu svojej pozornosti za každých okolností, často sa dokonca dieťa stáva predmetom ich chvály a hrdosti. V inom prípade môže byť objektom nešťastnej frustrácie rodičov, objektom vlastných nesplnených túžob. A z tohto prístupu sa u dieťaťa vyvinie pocit, že má nárok na úplne všetko, na čo si len spomenie. Pre šťastné detstvo je viac rozhodujúci šťastný, spokojný, vyrovnaný, múdry rodič a nie to, že napríklad nemáme na dieťa čas a keď si vyžaduje našu pozornosť, my mu ju nedávame a ono sa začne nudiť a tým pádom vymýšľať rôzne veci a my mu dovolíme čokoľvek. Deti sú šťastné vtedy, keď cítia pozitívnu atmosféru, pocit bezpečia, optimistické vzťahy a keď sa v rodine dodržiavajú určité pravidlá. Medzi tie pravidla patria napríklad tieto.
1. Ukážte im, aký je to krásny pocit, keď sa o niečo musia snažiť
Keď mnoho vecí robíte za deti alebo im hneď na začiatku ukážete najľahšiu cestu, ako sa k niečomu dopracovať, deti sa nebudú z ničoho tešiť a budú chcieť všetkého stále viac a viac. Keď si postupne uvedomujú, že všetko sa dá získať rýchlo a ľahko, budú chcieť ďalšie veci. Ukážte deťom, čo je to zodpovednosť. Poverujte ich v domácnosti rozličnými úlohami, ktoré sú primerané ich veku. Je dôležité, aby nadobudli pocit, že niektoré veci si skutočne zaslúžia. Ukážte im, že človek, ktorý tvrdo pracuje, aby niečo nadobudol, objavuje pocit vlastnej dôstojnosti. V dnešnej dobe je jednoduché získať určité materiálne veci, pretože tovaru je veľa a dá sa kúpiť v priebehu niekoľkých minút alebo hodín. Deti by však mali pochopiť, že človek nie je skutočne šťastný vtedy, keď všetko hneď vlastní, na čo si len spomenie, ale vtedy, keď dokáže na určitú vec aj čakať alebo robí všetko preto, aby si ju zaslúžil.
2. Učte deti vážiť si realitu, v ktorej žijú
Ľudia z rozvinutých krajín sa majú väčšinou pomerne dobre. Väčšina z nich nevie, čo je hlad a nechýbajú im základné životné potreby. Porovnajte si to napríklad s nejakou dedinou niekde v Afrike, kde sú ľudia napríklad nútení chodiť pešo niekoľko kilometrov, aby našli zdroj pitnej vody. Keď deťom rozprávate aj takéto skutočnosti, začnú sa aj na vlastnú realitu pozerať inými očami a viac si vážiť veci, ktoré majú.
3. Učte deti empatii
Empatia sa definuje ako schopnosť vcítiť sa do myslenia a pocitov druhého človeka. Empatia je prirodzená ľudská vlastnosť. Je to schopnosť vžiť a vcítiť sa do duševného stavu druhého človeka, s ktorým sme v bezprostrednom kontakte. Ide o pochopenie jeho vnútorného stavu tým, že si dokážeme vyvolať podobné pocity vo svojom vnútri. Každý z nás máme túto schopnosť, no nie všetci v rovnakej miere. Problémom je nedostatok alebo nedocenenie významu empatie a jej úlohy v medziľudských vzťahoch. Empatia je prostriedok ako umožniť druhému človeku vyjadriť a uplatniť jeho citové a ľudské prežívanie. Nie je prvoradé zisťovať motívy a príčiny tohto prežívania. Cieľom nie je hodnotiť ani dokonale rozumieť problému. Podstatou je porozumieť vzťahu, aký má človek k tomuto problému. Základným kameňom empatie je neverbálna komunikácia, či presnejšie jej citlivé vnímanie a spracovávanie. Keď sa snažíme vcítiť do druhého, sú to predovšetkým neverbálne signály (pohľad gesto, mimika), ktoré sú pre nás dôležitejšie ako slová. Všimnite si, že keď sa snažíte vcítiť do problémov niekoho blízkeho, tak zrkadlíte jeho výraz tváre, polohu tela, gestá – skrátka snažíte sa naladiť na jeho vlnovú dĺžku. Zásadným predpokladom empatie je citlivosť voči vlastným citom. Vedieť ich identifikovať, pomenovať, vyjadriť. Inak totiž nemáme šancu vcítiť sa do niekoho iného. Nemenej dôležitým predpokladom je schopnosť a vôľa počúvať. Ak chcete pochopiť toho druhého musíte si ho najprv vypočuť, pozorne, bez predsudkov a hodnotení. Niekedy pomôže už len to, že sa človek môže vyrozprávať niekomu, kto ho počúva bez poúčania a prerušovania. Toto všetko sa dá naučiť. A deti sa empatii učia veľmi rýchlo. Tým, že sa deti učia empatii, zmenšuje sa ich miera egoizmu a nevyžadujú všetko len pre seba. Uvedomujú si, že aj iní ľudia majú svoje potreby.
4. Nepodplácajte deti
V niektorých rodičnách je zvykom odmeňovať deti za každú prácu alebo dobrú známku peniazmi. Keď to rodič urobí občas, nič zlé sa nedeje. Ak to však robí pravidelne, dieťa nadobúda pocit, že všetko sa točí len okolo peňazí. Aj dieťa potrebuje zažiť nádherný pocit z toho, že urobilo nejaký dobrý skutok alebo niekomu pomohlo. Tak mu doprajte tieto pocity prežívať čo najčastejšie.
Zdroj: Steve Biddulph : Tajemství výchovy šťastných dětí R. Posse-J. Melgosa: Umenie výchovy
