Články: Pre študentov
O projekte


 

Niektoré výchovné metódy používané v minulosti. Porovnajte ich s tými dnešnými

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: allwell on deviantART
 / Foto: allwell on deviantART

V minulosti sa pri výchove používali aj dosť neobvyklé metódy. Väčšinu publikácií a odborných diel o výchove písali muži a samozrejme, boli určené len ženám. V minulosti platilo pravidlo, že otcovia nie sú dôležití pri výchove detí. V 18. storočí boli ľudia presvedčení, že aj keď deti pôsobia sladko a nevinne, rodia sa so sklonom k zlu. Podľa tohto zistenia sa výchova mala zamerať na to, aby deti tohto zla zbavila, k čomu pomáhali mnohé tvrdé metódy. Podľa autorov kníh v 18. storočí matky nemali mať zo seba dobrý pocit. Tiež sa v knihách z tohto obdobia môžeme dočítať, že detská kolika vzniká z toho, že matky sú zlostné a tiež sa tvrdilo, že ak má matka zlé myšlienky, tie zákonite škodia dieťaťu. Tiež sa tvrdilo, že všetky deformácie u detí spôsobuje nevhodné správanie matky. Neobvyklá nie je ani myšlienka, že dojčenie má trvať len do deviateho mesiaca, pretože dlhšie dojčenie môže spôsobiť slepotu matky a mozgové choroby dieťaťa.

20. rokoch 20.storočia sa začali formovať novšie vedecké výchovné metódy. Bolo to ovplyvnené hlavne politickou atmosférou na Západe po ruskej revolúcii. Najznámejšia výchovná rada tohto obdobia bola tá, v ktorej sa hovorilo, že nedostatočná prísnosť bude mať za následok to, že dieťa bude mať socialistické názory. Matkám na Západe sa odporúčalo, aby sa do šiesteho mesiaca veku dieťaťa s ním vôbec nehrali. Mali tiež nechať svoje deti poriadne vyplakať, nesmeli ich brať na ruky alebo ich ináč upokojovať. Otcom sa ešte stále  nedávali žiadne rady, pretože ešte stále pre výchovu detí neboli vôbec podstatní. Existovali presné predpisy, kedy má dieťa spať a jesť. Na nočník sa malo učiť dieťa ochodiť od dvoch mesiacov. Niekoľko odborníkov tej doby odporúčalo matkám, aby deti nebozkávali a neobjímali, pretože materinská láska je nebezpečný nástroj, ktorý môže zničiť šance dieťaťa prežívať v budúcnosti šťastný život. Odporúčaný fyzický kontakt spočíval v potrasení pravej ruky každé ráno. Panoval tiež názor, že deti by človek mal vidieť, ale nie počuť. Detstvo týchto detí muselo byť veľmi smutné. Nemáme dôkazy o tom, koľko percent rodičov tieto rady dodržiavalo, určite boli takí, ktorí to ignorovali, ale iste sa našli aj takí, ktorí by sa cítili previnilo, keby spomínané rady nedodržiavali.

 

A ako to bolo na Slovensku?

Odborná literatúra o výchove detí sa na začiatku 20. storočia dostala do rúk väčšinou rodičom vo vyspelejších európskych štátoch a na Slovensku možno sa k nej dostali len niektorí rodičia v mestách, a to len z vyšších vrstiev. Rodičia žijúci na vidieku vychovávali svoje deti intuitívne alebo podľa zvykov, ktoré sa v určitej oblasti tradovali a šírili z pokolenia na pokolenie. Výchova bola v minulosti prísnejšia, ako si väčšina z nás dokáže predstaviť. Na dosiahnutie cieľa často stačil prísny pohľad rodiča, no v prípade neposlúchnutia a správania, ktoré bolo považované za zlé, sa používali fyzické tresty. Bitie rukou, prútom, remeňom alebo akýmkoľvek predmetom sa považovalo za prirodzené právo rodičov a za bežný výchovný prostriedok. Dnes si už len máloktoré dieťa vie predstaviť kľačanie v kúte, vylepšené napríklad hrachom či polienkom. Deti dnes majú v rodine práva ako dospelí, no vždy to tak nebolo. Ilustráciou postavenia detí v rodine bolo napríklad aj to, že pri jedení spravidla nesedávali pri stole, ale jedli z misky postavenej na podložke na zemi alebo na lavici.

Ľudia, ktorí žili v dedinách, mali kravu, ktorú bolo treba podojiť, hydinu, ktorú bolo treba opatriť. Ženy sa museli starať o deti, o zvieratá, o domácnosť, variť, prať – bez práčky, v potoku, a to aj v zime. Nebol čas vyhradený len na hranie sa s deťmi. Rodičia s deťmi fyzicky boli, ich prítomnosť v živote detí bola hmatateľná, ale špeciálne sa rodičia deťom nevenovali. A tak život dieťaťa a detské hry sa točili hlavne okolo práce. Hračky boli napodobeninami pracovných nástrojov dospelých a už deti v predškolskom veku mali svoje povinnosti. Bežnými hračkami dievčat bývali bábiky z handier či varechy, hračkou chlapcov bývali napríklad handrové lopty. Chlapci sa postupne naučili využívať to, čo im poskytovala okolitá príroda a pomocou nožíka z dreva vyrábali píšťalky, gumipušky a iné jednoduché hračky. V minulosti sa detstvo prežívalo hlavne vonku, na dvoroch, v záhradách, parkoch či na lúkach. Ešte v posledných desaťročiach 20. storočia boli symbolom detských hier hlinené guľky a švihadlo. Dievčence hrávali rôzne skákané „škôlky“, napríklad aj so švihadlom. Aj v mestskom prostredí deti hrávali kolektívne hry. Napríklad žmurkanú, slepú babu, schovávačku, ktoré mali pôvod v hrách ich starých rodičov.

Deti boli v minulosti úplne podriadené svojim rodičom a vôbec dospelým členom komunity. Tento vzťah sa postupne zmierňoval ako dieťa rástlo a tým rástla hodnota jeho práce v prospech rodiny, no často pretrvával až do dospelosti. Spravidla boli rodičovskej autorite podriadené viac dievčatá ako chlapci. Detstvo na vidieku bolo v minulosti oveľa kratšie ako dnes. Kritériom dospelosti bolo v podstate zvládnutie prác spojených s chodom hospodárstva. Dievčatá sa mohli vydávať už ako 16- až 18-ročné. U chlapcov bolo hranicou dospelosti obyčajne absolvovanie vojenskej služby.

S pribúdajúcim priemyslom sa prísny patriarchát oslaboval a deti mali menej povinností, takže namiesto práce sa venovali športu a podobne. Postupne sa postavenie detí v rodine a aj výchovné metódy podstatne zmenili až sa vyvinuli do dnešnej podoby. Tak, ako všetci vieme, dnešné deti majú úplne iné postavenie v rodine a súčasní rodičia používajú už úplne iné výchovné metódy. Ale občas sa vrátiť do minulosti a porovnať ju s prítomnosťou nikdy nie je na škodu. A možno aj tento článok vás inšpiroval k zamysleniu sa a hlavne k porovnaniu toho, čo bolo a čo je dnes.

V roku 1946 sa objavila kniha The Common Sense Book od Baby and Child Care od benjamina Spocka, v ktorej sa prvýkrát objavujú názory smerujúce k nežnejšiemu a láskavejšiemu prístupu k rodičom.

 


Zdroje a odporúčaná literatúra:
HELLER, Servác. Z minulé doby našeho života národního, kulturního a politického. Vzpomínky a zápisky
KLABOUCH, Jiří. Manželství a rodina v minulosti.
LENDEROVÁ, Milena, RÝDL, Karel. Radostné dětství? Dítě v Čechách devatenáctého století.
theses.cz
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.